Slnko sa pomaly kotúľalo za obzor a maľovalo oblohu na oranžovo a fialovo. Malý hadík Svištík nespokojne zamrkal. Bol hladný, ale v šere už takmer nič nevidel. Pred chvíľou mu popod nos prebehla malá myška Hryzka, no kým sa za ňou stihol otočiť, zmizla v tieni vysokých tráv.
„Ach, to je mrzuté!“ posťažoval sa sám pre seba a zvinul sa do klbka pri teplom kameni. „Zase mi ušla večera. Tie moje oči v noci za veľa nestoja.“ Videl len tmavé machule a tiene, ktoré tancovali a plietli sa mu. Ako má v takom chaose nájsť niečo také malé a rýchle, ako je myška?
Z koruny starej jablone sa ozvalo zakrákanie. Bol to starý havran Krakoš, ktorý všetko pozoroval svojimi bystrými očami. Zletel na konár bližšie k Svištíkovi. „Čože si taký smutný, malý plazivec?“ spýtal sa hlbokým hlasom. „Som hladný, Krakoš,“ povzdychol si Svištík. „Ale v tme nevidím. Všetko sa mi zlieva dokopy.“
Krakoš si poškrabal pazúrom hlavu. „A prečo sa spoliehaš len na oči, kamarát?“ „A na čo iné?“ začudoval sa Svištík. „Nemám ani ruky, aby som si večeru chytil, ani veľké uši, aby som ju počul na sto krokov.“
Havran sa zasmial, až sa celý konár zatriasol. „Ty máš niečo oveľa lepšie! Niečo, čo ja nemám. Máš tajné oči, o ktorých možno ani nevieš.“
Svištík sa vystrel. „Tajné oči? Kde? Celý som sa prezrel a mám len dve.“ „Tvoje tajné oči nie sú na videnie svetla,“ vysvetľoval Krakoš trpezlivo. „Sú na cítenie tepla. Pozri sa poriadne na seba, presnejšie na svoju tvár. Vidíš tie dve malé jamky medzi očami a nozdrami?“
Svištík sa pokúsil zaškúliť, až ho rozbolela hlava. Samozrejme, že o nich vedel. Mal ich tam odjakživa, ale nikdy mu nenapadlo, na čo sú dobré. Myslel si, že sú to len také ozdoby.
„Vidím,“ prikývol. „Ale čo s nimi?“ „Skús to. Teraz zatvor oči,“ prikázal Krakoš. „Úplne ich zatvor a nemysli na ne. Sústreď sa len na tie jamky. Predstav si, že nimi vdychuješ vzduch. Čo cítiš?“
Svištík poslušne zavrel oči. Okolo neho bol chladný večerný vzduch. No zrazu... zacítil niečo iné. Bolo to veľmi slabé, akoby sa ho dotkol neviditeľný teplý prst. Zameral na ten pocit všetku svoju pozornosť. Zistil, že ten pocit prichádza od kameňa, na ktorom ležal. Kameň bol celý deň na slnku a teraz, aj keď už bola tma, stále z neho sálalo teplo.
„Cítim kameň!“ vyhŕkol nadšene a otvoril oči. „Je teplý!“ „Výborne!“ pochválil ho Krakoš. „A teraz druhý pokus. Pozri, tam pri plote leží druhý kameň. Slnko na neho dnes nesvietilo, bol celý čas v tieni. Skús nájsť ten môj teplý kameň len pomocou svojich jamiek.“
Svištík sa znova sústredil. Zavrel oči a pomaly sa plazil po tráve. Chladný kameň v tieni necítil vôbec. Bol studený ako okolitá zem. Ale keď sa priblížil k prvému kameňu, jeho jamky opäť zacítili ten príjemný, teplý závan. Bolo to, akoby v úplnej tme videl svietiť malú lampičku! Bez toho, aby otvoril oči, presne vedel, kde kameň je.
„Už rozumiem!“ zasyčal radostne. „Moje jamky vidia teplo!“ „Presne tak,“ prikývol Krakoš. „Každé živé stvorenie, ako napríklad myška, je teplé. Vytvára si vlastné teplo. A ty ho dokážeš vidieť, aj keď je okolo úplná tma. Je to tvoja veľká výhoda. Tvoj tajný zmysel.“
Svištík sa poďakoval múdremu havranovi a rozhodol sa svoj nový objav hneď vyskúšať. Zapadajúce slnko už celkom zmizlo a nastala noc. Lesné zvuky ožili. Z diaľky sa ozývalo húkanie sovy, v tráve to šušťalo.
Svištík si spomenul na myšku Hryzku. Zavrel oči. Najprv nevidel nič, len tmu. Potom sa však sústredil na svoje jamky. Pomaly, veľmi pomaly, začal vnímať okolie inak. Studená zem bola tmavá, chladné stromy boli tmavé, ale tam... kúsok od neho... zbadal malý, pohybujúci sa obláčik tepla. Bol to nejasný, ale zreteľný teplý fľak. Pohyboval sa. Mieril ku kríku s malinami.
Svištík ani nedýchal. Vedel, že to musí byť ona. Myška Hryzka! Očami by ju v tej tme nikdy nevidel. Ale jeho tajné oči na teplo ju videli dokonale. Vyzerala ako malá farebná škvrna v čiernobielom svete.
Ticho, úplne ticho sa začal plaziť smerom k teplému obláčiku. Nespoliehal sa na zrak, len na ten úžasný pocit vo svojich jamkách. Cítil, ako sa myška zastavila a ako jej malé telíčko vyžaruje teplo do chladnej noci. Bola tak blízko!
Teraz! Svištík sa rýchlo pohol a... „Mám večeru!“ zasyčal spokojne. Vďaka svojej tajnej schopnosti sa už nikdy nemusel báť tmy. Zistil, že aj keď niečo nefunguje tak, ako by sme chceli, príroda nám často dá iný, úžasný dar. Len ho treba objaviť.
Čo myslíte, deti? Skúsite si to aj vy? Samozrejme, nie loviť myšky. Ale keď budete nabudúce vonku a slnko zohreje kameň alebo lavičku, počkajte, kým sa trochu ochladí. Potom s pomocou rodičov priložte ruku blízko k tomu miestu, ale nedotýkajte sa ho. Cítite to teplo, aj keď ho nevidíte? To je presne to, čo cítil Svištík svojimi tajnými očami.