Na vysokej, statnej lipe, kde sa vetvičky dotýkali oblakov, býval jeden veľmi dôležitý kuchár. Nebol to človek v bielej zástere, ani nemal vysokú čapicu. Bol malý, zelený a volal sa Lipko. List Lipko. Každé ráno, len čo prvé nesmelé slnečné lúče pohladili korunu stromu, Lipko sa prebudil. Pretrel si svoje zelené očká a započúval sa. Z hlbín stromu, od koreňov až po najtenší konárik, sa ozývalo tiché, ale vytrvalé škvŕkanie.
„Už je čas,“ zašepkal si Lipko. „Celý strom je hladný. Musím navariť ten najlepší obed na svete!“
Lipkovou kuchyňou bol on sám. Jeho žiarivo zelený povrch bol dokonale čistý, pripravený na veľké varenie. Nemal hrnce ani panvice, ale mal niečo oveľa lepšie. Mal tajný recept, ktorý poznali všetky listy na svete.
„Tak, čo budeme dnes potrebovať?“ spýtal sa sám seba nahlas a prezeral si svoj zoznam úloh napísaný v jemných žilkách. „Aha, jasné! To najdôležitejšie ako prvé.“
Naklonil sa a zakričal smerom dolu, pozdĺž hrubého kmeňa: „Haló, tam dole pri koreňoch! Pošlite mi, prosím, čerstvú vodu!“
Hlboko pod zemou sa pohli drobné korienky. Ako usilovné pumpy začali nasávať vlahu z pôdy. A potom sa to začalo. Maličká, priezračná kvapka vody menom Hanka sa vydala na dlhú cestu. Cestovala úzkymi potrubiami vnútri stromu, stále vyššie a vyššie. Bola to cesta ako na tobogane.
„Už idem, Lipko!“ volala Hanka, keď dorazila až k nemu a jemne sa rozliala po jeho povrchu.
„Výborne, Hanka! Si základ mojej polievky,“ pochválil ju Lipko. Cítil, ako ho príjemne chladí. „Teraz potrebujem druhú prísadu. Je všade navôkol, ale nikto ju nevidí.“ Zhlboka sa nadýchol. Nie nosom, ten nemal. Nadýchol sa tisícami maličkých úst, ktoré mal na svojej spodnej strane. Deti by ich nevideli, iba pod špeciálnym zväčšovacím sklom.
„Vzduch je plný všeličoho, ale ja potrebujem len jednu jeho časť. Takú tú, ktorú vydychujú zvieratká aj ľudia,“ vysvetľoval malej lienke, ktorá sa usadila na vedľajšom liste a zvedavo ho pozorovala. „Je to ako tajné korenie. Bez neho by jedlo nemalo žiadnu chuť.“
Lipko mal teda vodu aj vzduch. Ale chýbala tá najdôležitejšia, najzázračnejšia ingrediencia. Bez nej by sa varenie nikdy nepodarilo. Pozrel sa hore k modrej oblohe.
„Kde si, kamarát?“ zašepkal.
A vtom to prišlo. Zlatý, teplý slnečný lúč menom Zlatko sa spustil z neba a pristál presne na Lipkovi. Bol taký žiarivý a plný energie, až sa Lipko celý rozžiaril.
„Ahoj, Lipko! Nesiem ti energiu na varenie!“ zasmial sa Zlatko a jeho teplo preniklo hlboko dovnútra zeleného listu.
„Konečne!“ potešil sa Lipko. „Teraz sa môže začať tá pravá mágia!“
Vo vnútri Lipka, v jeho maličkých zelených komôrkach, sa začal úžasný proces. Predstavte si to ako velikánsku kuchyňu s miliónmi drobných kuchárov. Voda od Hanky, vzduch a energia od Zlatka sa začali spájať. Miešali sa, premieňali a tancovali spolu v zázračnom tanci. Lipko cítil, ako v ňom všetko príjemne bzučí a pracuje. Dokonca si pri tom spieval pesničku:
„Voda, vzduch a slnka jas, varenie je tu pre nás. Sladká šťava vzniká hneď, posilní celý náš svet!“
Lienka vedľa neveriacky krútila hlavou. „Ty naozaj varíš jedlo zo slnka?“
„Presne tak!“ odvetil hrdo Lipko. „Slnečný lúč je ako oheň v mojej peci. Dáva mi silu, aby som z vody a vzduchu vyrobil niečo sladké a výživné. Je to cukor, najlepšia energia pre celý náš strom.“
Zrazu sa však stalo niečo nečakané. Po oblohe priplával veľký biely obláčik a schoval slnko. Lúčik Zlatko zmizol.
„Och, nie!“ zľakla sa lienka. „Čo teraz? Zostane strom hladný?“
Lipko sa len pokojne usmial. „Neboj sa. Niekedy treba len trpezlivo čakať. Kuchár musí vedieť, že dobré veci si vyžadujú čas. Obláčik odpláva a Zlatko sa vráti.“
A tak aj bolo. O chvíľu vietor jemne odfúkol mrak a slnko opäť zažiarilo v plnej sile. Varenie mohlo pokračovať. Po chvíli Lipko víťazoslávne zvolal: „Hotovo! Obed je navarený!“
V jeho vnútri sa vytvorili maličké, neviditeľné kvapôčky sladkej šťavy. Bol to čistý cukor, plný slnečnej energie.
„A teraz to najdôležitejšie,“ povedal Lipko. „Rozdeliť sa!“
Ako šikovný poštár začal posielať sladkú energiu do celého stromu. Špeciálnymi cestičkami, ktoré viedli cez konáre a kmeň, putoval obed ku každému, kto ho potreboval. Trošku poslal koreňom hlboko v zemi, aby mali silu hľadať ďalšiu vodu. Trošku poslal kmeňu, aby bol pevný a vládal udržať celú korunu. A veľkú časť poslal púčikom, z ktorých sa práve chystali vykvitnúť nádherné, voňavé kvety.
Hneď vedľa Lipka sa jeden taký púčik zrazu otvoril a rozvinul sa do krásy. Priletela k nemu včielka Maja.
„Ďakujem, Lipko!“ zabzučala veselo, keď sa napila sladkého nektáru z kvetu. „Tvoje varenie je úžasné! Vďaka tebe majú kvety dosť sily, aby nám včielkam dali sladkú odmenu.“
Lipko sa cítil unavený, ale veľmi šťastný. Pozrel sa na svoj strom – na pevný kmeň, na nové kvety, na ďalšie listy, ktoré usilovne varili tak ako on. Všetci spolu pracovali, aby bol ich domov silný a zdravý.
A viete čo, deti? Každý jeden zelený list, ktorý vonku na strome alebo na kríku uvidíte, je taký malý kuchár ako Lipko. Všetci varia pre svoje rastlinky chutný obed zo slnka, vody a vzduchu.
Skúste sa pri najbližšej prechádzke s rodičmi pozrieť na listy celkom zblízka. Predstavte si, ako v nich prebieha táto zázračná kuchyňa.
A ak máte chuť na malý pokus, poproste mamičku alebo otecka o pomoc. Vezmite dve rovnaké rastlinky v kvetináčoch. Jednu položte na slnečné okno. Druhú opatrne schovajte niekam, kde je úplná tma, napríklad do skrine alebo do komory. Nezabudnite obe rastlinky rovnako polievať. Čo myslíte, ktorej sa bude po niekoľkých dňoch dariť lepšie? Tej, ktorá mala svojho slnečného kuchára, alebo tej, ktorá musela byť v tme? Uvidíte, že slnečné lúče sú naozaj tá najdôležitejšia prísada.