Vysoko na oblohe, v jednom velikánskom sivom mraku, bolo rušno ako v mravenisku. Nebol to hocijaký mrak. Bol to búrkový mrak menom Dunčo a bol plný malých vodných kvapiek a drobných kúskov ľadu. Jedna z kvapiek, zvedavá a guľatá ako perlička, sa volala Kvapka. Jej najlepší kamaráti boli iskriví a veselí ľadoví kamaráti, ktorým nikto nepovedal inak ako Cencúlikovia.
„Chyť ma, ak to dokážeš!“ smial sa jeden Cencúlik a prefrčal okolo Kvapky. Vetrisko v mraku Dunčovi ich poháňalo ako na najlepšom kolotoči. Hrali sa na naháňačku, šmýkali sa po mäkkých oblakoch a veselo do seba vrážali.
„Pozor, letím!“ zavolala Kvapka a šuchla sa o Cencúlika, ktorý sa práve kotúľal dolu hlavou. Zrazu pocítila čudné šteklenie. „Brrr, čo to bolo? Zašteklilo ma to,“ zachichotala sa.
„Aj mňa!“ pridal sa Cencúlik. „Vždy, keď sa o teba obtriem, cítim také zvláštne mravčenie.“
Rozhodli sa to preskúmať. Postavili sa oproti sebe. „Pripravený?“ spýtala sa Kvapka. „Teraz sa o seba jemne pošúchame.“
Sústredene sa priblížili a Cencúlik prešiel svojím ľadovým telíčkom po Kvapkinom vodnom boku. A vtedy to uvideli! Medzi nimi preletela maličká, zlatistá iskrička. Bola taká drobná, že ju videli len oni dvaja.
„Jéj! Pozri na to!“ vyhŕkla Kvapka nadšene. „Urobme to znova!“
Netušili, že svojou hrou vyrábajú niečo, čo sa volá elektrický náboj. Vždy, keď sa o seba šuchli, kúsok tohto náboja sa v nich nahromadil. Bolo to ako zbieranie drobných svetielok do neviditeľného vrecka.
Čoskoro si ich zábavnú hru všimli aj ostatné kvapky a cencúliky. „Aj my chceme robiť iskričky!“ volali a pridali sa k nim. Celý mrak Dunčo sa premenil na jedno obrovské ihrisko plné šúchania, narážania a chichotania. Iskričky lietali sem a tam a celý mrak začal potichu bzučať a praskať.
„Deti, deti, dávajte pozor,“ ozval sa zrazu hlboký, láskavý hlas. Patril samotnému mraku Dunčovi. Cítil, ako sa v ňom hromadí stále viac a viac energie. „Hráte sa krásne, ale čoskoro budete mať toho náboja tak veľa, že sa už do vás nezmestí.“
„A čo sa stane potom?“ spýtala sa Kvapka a zvedavo sa pozrela na svojich kamarátov. Všetci stíchli a počúvali.
„Ten náboj bude musieť niekam vyskočiť,“ vysvetľoval Dunčo pokojne. „Ako keď napĺňate pohár vodou. Keď je plný, voda pretečie. Váš náboj si nájde cestu von v podobe jednej obrovskej iskry.“
Kvapka a Cencúlikovia sa na seba pozreli. Obrovská iskra? To znelo napínavo!
Šúchanie pokračovalo a mrak Dunčo tmavol a tmavol. Bol taký plný energie, že sa celý napínal. Kvapky a cencúliky už necítili len šteklenie, ale silné brnenie. „Už sa to blíži,“ zašepkal Dunčo. „Pripravte sa na predstavenie!“
A vtom sa to stalo. Všetka nahromadená energia, všetky tie miliardy drobných iskričiek, sa spojili do jednej. Z brucha mraku Dunča vyšľahol k zemi oslnivý, kľukatý pás svetla. Bola to tá najväčšia a najkrajšia iskra, akú kedy videli. Na malý moment osvetlila celú krajinu pod nimi – stromy, domy aj polia.
„To bolo úžasné!“ zvolala Kvapka, keď svetlo zmizlo. „To bola tá najdlhšia svetelná šmykľavka na svete!“
Ale hneď po svetelnej šou sa stalo niečo ďalšie.
BUM! HROOOOM!
Zatriasol sa celý mrak. Mocné dunenie sa prevalilo oblohou a všetky kvapky a cencúliky sa od prekvapenia schúlili k sebe.
„Čo... čo to bolo za hluk?“ spýtal sa jeden Cencúlik trochu vystrašene.
Mrak Dunčo sa zasmial tak, až sa celý zatriasol. „Ničoho sa nebojte. To bola len ozvena našej veľkej iskry.“
„Ozvena?“ čudovali sa všetci naraz.
„Presne tak,“ prikývol Dunčo. „Tá vaša nádherná iskra, ktorej hovoríme blesk, je neuveriteľne horúca. Keď preletela vzduchom, tak ho prudko zohriala, že vzduch od prekvapenia nahlas zhúkol. A ten zvuk je to, čo voláme hrom.“
Kvapka sa zamyslela. „Takže hrom je vlastne len zvuk, ktorý robí blesk? Ako keď tlesknem a vznikne zvuk?“
„Presne tak, Kvapka, si veľmi bystrá!“ pochválil ju Dunčo. „Len je to oveľa, oveľa hlasnejšie tlesknutie. A všimli ste si niečo zaujímavé?“
„Že najprv vidíme blesk a až potom počujeme hrom?“ ozval sa Cencúlik.
„Áno! A viete prečo?“ spýtal sa Dunčo. Všetci pokrútili hlavami. „Pretože svetlo je najväčší pretekár na svete. Je oveľa rýchlejšie ako zvuk. Kým k vám pomalší zvuk hromu docestuje, rýchle svetlo blesku už dávno vidíte.“
Zrazu sa už nikto nebál. Pochopili, že blesk a hrom sú len nerozluční kamaráti, ktorí robia na oblohe veľké predstavenie. Jeden svieti a druhý pri tom robí poriadny rámus.
„A čo myslíte, deti?“ ozval sa Dunčo smerom k zemi. „Skúste si pri najbližšej búrke s pomocou rodičov spočítať, koľko sekúnd ubehne medzi bleskom a hromom. Svetlo uvidíte hneď, ale zvuk chvíľu cestuje. Čím viac napočítate, tým ďalej je búrka od vás.“
Kvapka a Cencúlikovia sa usmiali. Búrka už nebola strašidelná. Bola to len veľká nebeská hra plná energie, svetla a zvuku. A oni boli jej hlavnými hrdinami. Znovu sa veselo rozbehli po mraku, pripravení nazbierať náboj na ďalší prekrásny blesk a jeho dunivého kamaráta hrom.