V lesklom striebornom hrnci na sporáku bola veľká zábava. Bývali v ňom tri najlepšie kamarátky: zvedavá kvapka Bublinka, veselá kvapka Cililing a premýšľavý kvapkáč Kvapkáč. Neboli tam samy, okolo nich sa hrali stovky ďalších kvapiek, ale tieto tri držali vždy spolu. Ich svet bol celý z kovu a vody. Dno hrnca bola ich obrovská tanečná plocha a steny boli najlepšie šmykľavky na svete.
„Chyťte ma, ak to dokážete!“ zasmiala sa Cililing a už sa kotúľala dolu po hladkej stene. Šplech! Pristála presne vedľa Kvapkáča.
„Pozor, skoro si mi zmáčala moje myšlienky!“ povedal Kvapkáč, ale v očiach mal veselé iskričky. Práve sa snažil spočítať, koľko bubliniek vzduchu sa ukrýva na dne. „Jedna, dve, tri... je ich veľa!“
Bublinka sa k nim prigúľala. „A všimli ste si niečo nové?“ spýtala sa tajomne. „Podlaha... je trochu teplá.“
Cililing s Kvapkáčom stíchli a pritisli sa k dnu. Naozaj. Zospodu sálalo príjemné, jemné teplo, ako keď sa v lete opriete o kameň zohriaty slnkom.
„To je zaujímavé,“ zamyslel sa Kvapkáč. „Včera bola studená. Čo sa zmenilo?“
Vtom si všimli. Pod nimi, pod hrncom, sa rozsvietil červený kruh. Vyzeral ako malé, spiace slniečko, ktoré sa práve zobudilo.
„Aha!“ zvolala Bublinka. „To teplo ide odtiaľ! Ten kruh nám posiela teplú energiu.“
Nové slovo, energia, sa im zapáčilo. Znelo tak silno a dôležito.
Teplo bolo najprv príjemné. Cítili sa ako v teplom kúpeli. Ale potom začalo byť silnejšie a silnejšie. Zrazu pocítili zvláštne šteklenie.
„Mňa niečo šteklí!“ chichotala sa Cililing. „Mám chuť tancovať!“ A začala poskakovať na mieste, čím vyššie, tým lepšie.
„Aj ja! Aj ja!“ pridala sa Bublinka. „Už sa neviem len tak pokojne kotúľať. Musím skákať!“
Kvapkáč sa snažil zostať vážny a premýšľať, ale nohy sa mu samy od seba začali hýbať. Bolo to, akoby im tá energia od červeného kruhu hovorila: „Hýbte sa! Tancujte! Skáčte!“
Čoskoro tancoval celý hrniec. Všetky kvapky vody poskakovali, narážali do seba a smiali sa. Zo dna začali stúpať maličké, priehľadné guľôčky.
„Pozrite! To sú tie bublinky, čo som rátal!“ ukázal Kvapkáč. „Teraz letia hore!“
Bublinky stúpali k hladine a tam s tichým „puk“ praskali. Bolo to ako ohňostroj pre kvapky.
Čím viac tepla dostávali, tým divokejší bol ich tanec. Už to nebolo len poskakovanie. Cítili, ako sa celé chvejú a vrtia.
„Ja sa mením!“ skríkol zrazu Kvapkáč. Necítil sa už ako pevná, guľatá kvapka. Mal pocit, že je ľahší. Vznášal sa!
„Aj ja!“ pridala sa Bublinka, ktorá sa vzniesla kúsok nad ostatné kvapky. „Som ľahká ako pierko!“
Cililing sa zasmiala. „My nelietame, my... my... my sa vyparujeme!“
To bolo ďalšie nové slovo. Vyparovanie. Znelo ako dobrodružstvo.
Jedna kvapka za druhou začala stúpať hore, preč od ostatných. Ale nestrácali sa. Cítili sa stále spolu, len inak. Boli zrazu roztiahnuté, neviditeľné a veľmi, veľmi ľahké. Zmenili sa na niečo, čomu sa hovorí para.
„Ja ťa nevidím, Bublinka, ale viem, že si tu!“ zavolal Kvapkáč do vzduchu.
„Som tu! A letím hore!“ ozvalo sa odniekiaľ zhora. „Poďte za mnou!“
Všetky tri kvapky, teraz už ako neviditeľná para, stúpali vyššie a vyššie. Preleteli cez okraj hrnca a ocitli sa v obrovskej miestnosti, ktorej hovorili kuchyňa. Zhora videli svoj strieborný hrniec, v ktorom stále tancovali ich kamarátky.
„Vidíte? Keď nám teplo dalo dosť energie, zmenili sme sa z kvapky na paru. Zmenili sme svoje skupenstvo,“ vysvetlil hrdo Kvapkáč. Bol rád, že na to prišiel.
„Bolo to skvelé dobrodružstvo,“ súhlasila Cililing. „Najprv sme boli tekuté kvapky, hrali sme sa a kĺzali. Potom nás teplo roztancovalo a nakoniec sme sa zmenili na neviditeľnú paru a odleteli sme!“
Vznášali sa spolu pod stropom a pozorovali svet z novej výšky. Uvideli veľké, studené okno. Pomaly k nemu leteli.
„Čo myslíte, deti, čo sa stane, keď sa teplá para dotkne studeného okna?“ spýtala sa Bublinka.
Možno sa stane ďalšie kúzlo. A vy, keď budete nabudúce s mamičkou alebo ockom variť polievku, všimnite si tú neviditeľnú paru, ako stúpa z hrnca. Len buďte opatrní, je horúca! Skúste zamávať tým bývalým kvapkám, ktoré sa vydali na svoje veľké dobrodružstvo.