Foton bol maličký, ale nesmierne rýchly svetelný lúčik. Cestoval vesmírom ako zlatá iskrička, preskakoval z jednej galaxie do druhej a hral sa na naháňačku s vesmírnym prachom. Jeho najobľúbenejšia hra bola „kto prvý dovidí na planétu s prstencami“. Vždy vyhral, lebo nič nebolo rýchlejšie ako on.
Jedného dňa sa Foton ocitol v neznámom kúte vesmíru. Všade okolo sa trblietali hviezdy ako rozsypané cukríky, no v diaľke zbadal niečo zvláštne. Bolo to miesto, kde nebolo vôbec nič. Žiadne hviezdy, žiadne svetlo, len dokonalá, zamatová tma. Vyzeralo to ako diera v čiernom závese noci.
„Čo je to za tajomné miesto?“ zašepkal si zvedavo Foton. „Prečo tam nič nesvieti?“
Hoci mu tichý hlások vnútri vravel, aby sa držal ďalej, jeho zvedavosť bola silnejšia. Ako malý prieskumník sa pomaličky približoval k tmavému fľaku. Čím bol bližšie, tým viac si všímal, že hviezdy na okraji tej tmy sa správajú čudne. Tancovali, krútili sa a potom, jedna po druhej, akoby sa pošmykli a zmizli v temnote.
„Vyzerá to ako vesmírny vodopád!“ pomyslel si Foton nadšene. „Určite sa tam deje niečo úžasné.“
A tak pridal na rýchlosti a namieril si to priamo k okraju. Zrazu pocítil jemné, no vytrvalé ťahanie. Najprv si to nevšímal, veď bol najrýchlejší zo všetkých. Lenže ťahanie silnelo. Akoby ho neviditeľná ruka chytila za chvostík a jemne ho vábila k sebe.
„Zvláštne,“ zamračil sa Foton a skúsil sa otočiť. Chcel letieť preč, ale nedalo sa. S námahou sa pohol len o kúsok a hneď ho to vtiahlo späť. Panika ho ešte nepochytila, bol predsa odvážny lúčik. Skúsil to znova. Zapol všetky svoje sily, zažiaril najjasnejšie, ako vedel, a pokúsil sa vyraziť priamo preč od tej tmy.
Bolo to márne. Cítil, ako ho neviditeľná sila pomaly, ale isto, vťahuje dnu. Začínal byť zmätený a trochu aj znepokojený. Čo ak sa z toho miesta už nikdy nedostane?
Práve vtedy, keď už strácal nádej, sa vedľa neho zjavilo niečo nádherné. Bola to obrovská kométa s dlhým ľadovým chvostom, ktorý sa trblietal ako závoj z miliónov diamantov. Pohybovala sa elegantne a pokojne, akoby ju zvláštne ťahanie vôbec neovplyvňovalo.
„Zdravím ťa, malý lúčik,“ ozval sa jej hlboký a láskavý hlas. „Vidím, že si sa zatúlal príliš blízko k tichému hltačovi.“
„K tichému hltačovi?“ spýtal sa Foton a snažil sa udržať na mieste. „Ja som si myslel, že je to vodopád! Ale on ma nechce pustiť!“
Kométa sa múdro usmiala. „Dobre si to prirovnal. Predstav si to ako vesmírnu rieku, ktorá sa vlieva do obrovského vodopádu. Tá sila sa volá gravitácia. A tu je taká nesmierne silná, že vťahuje všetko, dokonca aj svetlo, ako si ty. Ak prejdeš cez jeho okraj, už sa nevrátiš.“
Fotonovi prebehol po tele studený záblesk. „Ale ja sa chcem vrátiť! Chcem sa ešte hrať a cestovať! Čo mám robiť?“
„Neboj sa, pomôžem ti,“ povedala kométa. „No musíš ma pozorne počúvať. To, čo si robil doteraz, bolo nesprávne. Snažil si sa letieť priamo preč, však?“
Foton prikývol.
„To je ako snažiť sa vybehnúť hore po veľmi strmom a klzkom kopci. Len sa unavíš a skĺzneš späť dole,“ vysvetľovala kométa trpezlivo. „Musíme použiť rozum a silu toho miesta proti nemu samému.“
„Ako?“ nechápal Foton.
„Nepoletíš preč od neho, ale chvíľu poletíš s ním. Ale nie priamo dnu! Poletíš šikmo, po jeho okraji. Predstav si, že obiehaš okolo obrovskej, neviditeľnej gule. Tá guľa ťa bude priťahovať, ale tvoja rýchlosť ti nedovolí spadnúť. Keď naberieš dostatočnú rýchlosť, táto dráha ťa nakoniec vystrelí preč, ako kamienok z praku.“
Foton sa zamyslel. Znelo to zvláštne, ale kométa vyzerala veľmi múdro a jej ľadový chvost za sebou kreslil presne takú elegantnú krivku, o akej hovorila.
„Dobre,“ povedal odhodlane. „Skúsim to. Čo mám urobiť ako prvé?“
„Nasleduj ma,“ povedala kométa. „Ale drž sa kúsok za mnou. Ja som ťažká a letím pomalšie, ty si ľahký a rýchly. Natoč sa trochu do strany, smerom k temnote, a pridaj rýchlosť. Neboj sa, že ťa to vtiahne. Len sa drž okraja.“
Foton sa zhlboka nadýchol, aj keď lúčiky vlastne nedýchajú, a poslúchol. Namiesto úteku sa mierne stočil a zrýchlil pozdĺž neviditeľnej hranice. Srdiečko mu búšilo od vzrušenia, nie od strachu. Cítil, ako ho tá sila ťahá ešte mocnejšie, no zároveň ho jeho vlastná rýchlosť držala na bezpečnej dráhe.
„Výborne!“ povzbudila ho kométa. „Teraz sa točíš okolo neho! Cítiš, ako naberáš rýchlosť?“
Foton to cítil. Vesmír okolo neho sa menil na farebné šmuhy. Letel rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Bola to tá najdivokejšia a najúžasnejšia jazda v jeho živote.
„Teraz sa priprav!“ zvolala kométa po chvíli. „Keď ti poviem, nasmeruj všetku svoju silu von z tejto krivky. Tvoja rýchlosť ťa vynesie preč!“
Foton čakal. Obiehal okolo temnoty ako malý zlatý satelit.
„TERAZ!“ skríkla kométa.
Foton bez zaváhania nasmeroval svoj let von z oblúka. V tej chvíli sa stalo niečo úžasné. Sila, ktorá ho doteraz držala v zajatí, ho teraz vymrštila do vesmíru ako z obrovského praku. Letel preč, ďalej a ďalej od nebezpečného miesta, až kým sa tichý hltač opäť nezmenil len na malú čiernu bodku v diaľke.
Zastavil sa až pri múdrej kométe a celý žiaril vďačnosťou.
„Ďakujem ti! Zachránila si ma! Už chápem. Niekedy nie je najlepšie bojovať proti sile priamo, ale použiť rozum a využiť ju vo svoj prospech.“
Kométa sa usmiala. „Presne tak, malý Foton. Vesmír je plný úžasných záhad a mocných síl. Najdôležitejšie je im rozumieť, nie sa ich báť. A teraz pokračuj vo svojej ceste. Svetlo ako ty patrí celému vesmíru.“
Foton sa rozlúčil a s novou múdrosťou sa vydal na ďalšie dobrodružstvá. Už sa nebál neznámych miest, lebo vedel, že každý problém má riešenie, len ho treba nájsť.
A čo vy, deti? Všimli ste si niekedy, ako sa lopta vždy vráti na zem, nech ju hodíte akokoľvek vysoko? To je tiež gravitácia, len oveľa, oveľa slabšia ako tá pri vesmírnom vodopáde. Skúste si to pri najbližšej hre vonku všimnúť