Na dlhej, tenkej vetvičke javora sa hompáľala malá húsenica Amálka. Slniečko príjemne hrialo a vetrík ju jemne kolísal ako v hojdacej sieti. Amálka mala velikánsky hlad, bruško jej škvŕkalo tak nahlas, až sa listy naokolo triasli. Lenže Amálka bola veľmi, veľmi prieberčivá.
„Ach jaj,“ vzdychla si a posunula sa o kúsok ďalej. Okolo nej bolo listov ako na veľkej hostine, no žiadny sa jej nepozdával. „Tento je príliš tmavý, určite bude tvrdý,“ zamrmlala si popod nos a preplazila sa okolo sýtozeleného listu. „A tento? Tento je akýsi pokrčený, asi nebude dobrý.“
Skúsila odhryznúť z jedného, čo jej visel priamo pred nosom. „Blee, aký je horký!“ zatriasla sa od nepríjemnej chuti a rýchlo sa posunula ďalej. Takto to išlo už celé dopoludnie. Jej kamaráti, ostatné húsenice, už dávno veselo chrumkali a mali plné brušká, len Amálka bola stále hladná a mrzutá.
Sadla si na kúsok kôry stromu a premýšľala. „To predsa nie je možné, aby všetky listy na tomto strome boli nedobré. Musí tu byť nejaké tajomstvo, nejaký kľúč k tým najlepším, najsladším listom.“ Pozorne sa rozhliadla. Vetvička bola dlhá a plná listov rôznych farieb. Niektoré boli sviežo zelené, iné tmavšie a zopár ich hralo jemnými žltými odtieňmi, akoby sa ich dotklo slnko.
„Čo ak to skúsim inak?“ povedala si odhodlane.. „Nebudem si vyberať len podľa toho, ako list vyzerá, ale skúsim nájsť nejaký poriadok.“
Len tak, pre skúšku, zahryzla do najbližšieho zeleného listu. „Chrum, chrum... Hm, tento nie je zlý!“ prekvapene zdvihla hlavu. Hneď vedľa neho bol ďalší zelený list, takmer rovnaký. „Skúsim aj teba,“ povedala si a odhryzla si. „Jéj! Aj tento je chutný! Sladký a jemný!“
S plným bruškom a lepšou náladou sa posunula o kúsok ďalej. Hneď za druhým zeleným listom visel jeden, ktorý mal krásny, slnečný žltý nádych. Pôsobil tak veselo, že Amálka neodolala. Opatrne si odhryzla. V tej chvíli sa jej očká doširoka otvorili.. „Páni! To je tá najlepšia chuť na svete!“ Sladká a šťavnatá maškrta jej naplnila celé ústa. Chutil ako sladký nektár a bol taký jemný, že sa jej priam rozplýval na jazyku.
Amálka prestala jesť a zamyslela sa. „Počkať, počkať... Ako to bolo? Najprv jeden zelený list, potom druhý zelený list a potom ten úžasný žltý. Žeby to bola náhoda?“ Jej malá hlavička usilovne pracovala. „A čo keby som to skúsila zopakovať? Čo ak je to nejaký tajný recept na najlepšie jedlo?“
S novou nádejou sa vydala na malú výpravu. Vedome hľadala presne takú istú postupnosť. Plazila sa okolo jedného listu, druhého, až kým nenašla presne to, čo hľadala. „Aha, tu je! Prvý zelený list.“ Odhryzla si. „Chrum... Áno, je dobrý!“ presunula sa k ďalšiemu. „Druhý zelený list.“ Znova si odhryzla. „Chrum, chrum... Výborný!“
Srdiečko jej bilo od napätia. Bude to fungovať znova? Pozrela sa pred seba. Áno! Hneď za druhým zeleným listom bol ďalší so žiarivým žltým okrajom. Zatajila dych a zahryzla. „Jupííí!“ vyhŕkla radostne. „Funguje to! Opäť tá úžasná, sladká chuť!“
Amálka objavila niečo fantastické. Našla svoj vlastný, tajný vzor! Dva zelené listy a po nich jeden žltý. Tento jednoduchý rytmus ju vždy, bez jedinej chyby, priviedol k tej najšťavnatejšej a najchutnejšej hostine.
Už nebola mrzutá ani hladná. Veselo sa plazila po vetvičke a dodržiavala svoju metódu. Zelený, zelený, žltý! Chrum, chrum, MŇAM! Zelený, zelený, žltý! Chrum, chrum, MŇAM! Cítila sa ako najmúdrejšia húsenica na celom svete.
Práve keď si pochutnávala na jednom obzvlášť sladkom žltom liste, zastavil sa pri nej starý, múdry mravec Ferdo. Vliekol so sebou steblo trávy, no na chvíľu si oddýchol a zvedavo sa na ňu pozrel.
„Zdravím ťa, malá húsenica,“ pozdravil ju zdvorilo. „Vidím, že ti veľmi chutí. Ale zdá sa mi, že si listy nevyberáš náhodne. Všimol som si, že ješ v akejsi pravidelnosti.“
Amálka hrdo zdvihla hlavu. „Dobrý deň, pán mravec! Máte pravdu. Objavila som tajný kód vetvičky!“ A s nadšením mu vysvetlila svoj objav. „Vždy zjem dva zelené listy a hneď za nimi je ten najlepší, žltý. Skúšala som to už päťkrát a vždy to vyšlo!“
Ferdo sa usmial. „Tomu sa hovorí vzor, Amálka. A je veľmi múdre, že si si ho všimla. Aj my mravce milujeme vzory a poriadok. Pomáha nám to nájsť cestu domov a organizovať si prácu. Ty si použila pozorovanie a logiku, aby si vyriešila svoj problém s hladom. To je skvelé!“
Amálka sa celá rozžiarila od pýchy. Nielenže mala plné bruško, ale naučila sa aj niečo nové. Pochopila, že keď sa človek dobre pozerá a premýšľa, môže objaviť úžasné veci, ktoré sú skryté priamo pred jeho očami.
Od toho dňa sa už nikdy netrápila hľadaním jedla. S istotou sa pohybovala po strome a nasledovala svoj chutný vzor: dva zelené, jeden žltý. A keď sa jej ostatné húsenice pýtali, ako to robí, že vždy nájde tie najlepšie listy, s radosťou sa o svoje tajomstvo podelila.
A tak sa z prieberčivej a mrzutej Amálky stala slávna objaviteľka, ktorá všetkých naučila, že aj v obyčajných listoch sa môže skrývať zábavná a chutná hádanka. Čo myslíte, deti, aké ďalšie vzory by mohla Amálka na strome objaviť zajtra?