Na najvyššom liste starej jablone, tam, kde slnko hrialo najviac, bývala malá zelená húsenka menom Lívia. Každý deň bol pre Líviu takmer rovnaký. Chrumkala šťavnaté listy, plazila sa z konárika na konárik a pozorovala svet. Ale jedna vec jej nedala spávať. Bol to Silver, nádherný motýľ, ktorého krídla sa leskli ako kúsky oblohy posiate drobnými diamantmi.
Silver tancoval vo vzduchu. Vznášal sa nad voňavými kvetmi, potom sa strmhlav spustil k potoku a zasa vyletel vysoko, akoby sa chcel dotknúť oblakov. Lívia ho sledovala so zatajeným dychom a malým povzdychom.
„Ach,“ zašepkala si pre seba, zatiaľ čo sa svojimi šestnástimi nožičkami nemotorne posúvala po drsnom liste. „Prečo on môže takto lietať a ja sa tu len plazím? Je to nespravodlivé!“ Cítila sa malá, zelená a obyčajná.
Jedného dňa to už nevydržala. „Dosť було plazenia!“ vyhlásila odhodlane. „Keď mi krídla nenarástli samy, tak si ich postavím!“
A tak sa pustila do práce. Najprv našla dva jemné, ružové lupienky, ktoré spadli z divokej ruže. „To bude základ,“ povedala si spokojne. Potom sa odplazila k pavučine, ktorú starý pavúk Križiak nechal opustenú. Opatrne z nej odtrhla zopár pevných, lepkavých vlákien. „Týmto ich pripevním,“ plánovala. Aby krídla držali tvar, našla dve tenké steblá suchej trávy.
S pomocou lepkavej šťavy z púpavy všetko pospájala. Jej dielo bolo hotové. Dve ružové krídelká, spevnené trávou a pripravené na pripevnenie pavučinou. Bola na seba taká hrdá!
„Pozri sa, svet! Aj ja budem lietať!“ zasmiala sa a opatrne si pripevnila svoj vynález na chrbátik. Nadýchla sa, zavrela oči a skočila z okraja listu.
No namiesto elegantného letu prišiel iba krátky, smiešny pád. Fúk! Jeden lupienok sa odtrhol. Šuch! Druhý sa pokrčil. Lívia dopadla o list nižšie, do mäkkej rosy. Jej krásne, vlastnoručne vyrobené krídla ležali vedľa nej, polámané a zbytočné.
Z očí sa jej vykotúľali dve malé, slané slzičky. Práve vtedy vedľa nej tichučko pristál Silver. Jeho krídla sa zložili ako vejár a on sa na Líviu milo usmial.
„Vidím, že máš veľké sny, malá staviteľka,“ povedal jemným hlasom.
Lívia si rýchlo utrela slzy. „Chcela som lietať ako ty,“ zašepkala smutne. „Ale moje krídla nefungujú. Sú slabé.“
Silver si sadol bližšie. „To bol skvelý nápad, Lívia! Ukazuje to, aká si vynaliezavá. Ale vieš, moje krídla som si nepostavil. Tie vyrástli. Je to veľké tajomstvo.“
„Tajomstvo?“ zbystrila pozornosť Lívia.
„Áno. Volá sa to premena. Každý motýľ bol najprv húsenkou, presne ako si ty. Ale aby sa mohol premeniť, musí urobiť niekoľko veľmi dležitých vecí.“
Lívia zabudla na svoj smútok a dychtivo počúvala. „Aké veci?“
„Po prvé,“ začal Silver a ukázal tykadlom na list, ktorý Lívia pred chvíľou jedla, „musí jesť. Veľa a veľa. Každý list, ktorý zješ, ti dáva silu a energiu. Je to ako keď si šetríš poklad na niečo veľmi vzácne.“
„Takže ja si vlastne šetrím na lietanie?“ opýtala sa Lívia prekvapene.
„Presne tak! Tvoje telo si ukladá všetko dobré z lístkov, aby malo z čoho neskôr postaviť skutočné krídla. Po druhé, musíš rásť a byť trpezlivá. To je tá najťažšia časť.“
Lívia si povzdychla. „Trpezlivosť mi veľmi nejde.“
„Viem,“ zasmial sa Silver. „Ale predstav si, že pečieš koláč. Keby si ho vybrala z pece príliš skoro, bol by nedopečený a nebol by dobrý, však? S krídlami je to rovnaké. Potrebujú svoj čas, aby boli silné a krásne.“
Silver pokračoval: „Až budeš dosť veľká a silná, pocítiš, že je čas na ďalší krok. Utkáš si okolo seba malý, útulný domček. Volá sa kukla. Bude to tvoj spací vak na najväčšie kúzlo na svete.“
„Kúzlo?“ opakovala Lívia a oči jej žiarili zvedavosťou.
„Áno. Vnútri tej kukly, v úplnom bezpečí a tichu, sa stane zázrak. Celé tvoje telo sa pomaličky, kúsoček po kúsočku, premení. Tvoje malé nožičky zmiznú a namiesto nich sa vytvoria dlhé, tenké nohy. A na chrbátiku ti začnú rásť skutočné, pevné krídla. Nie z lístkov, ale z teba samej.“
Lívia sa pozrela na svoje zelené telíčko s novým obdivom. „Takže to všetko je už teraz vo mne? Celý ten plán?“
„Je to v tebe,“ prikývol Silver. „Každá húsenka v sebe nosí motýľa. Len musí byť trpezlivá a dôverovať, že príroda vie, čo robí. Tvoja úloha teraz nie je lietať. Tvoja úloha je byť tou najlepšou húsenkou, akou len vieš byť. Jesť, rásť a pripravovať sa.“
Lívia zrazu pochopila. Už sa necítila obyčajná. Cítila sa dôležitá. Každé jedno zahryznutie do listu malo zmysel. Každý centimeter, o ktorý sa preplazila, bol krokom k jej snu.
„Ďakujem ti, Silver,“ povedala úprimne. „Už nie som smutná. Som… nadšená!“
Od toho dňa sa Lívia na svet pozerala inak. S chuťou chrumkala tie najšťavnatejšie listy na jabloni. Keď videla Silvera tancovať na oblohe, už mu nezávidela. Usmiala sa a zašepkala: „Len počkaj, kamarát. Jedného dňa si zatancujeme spolu!“
Vedela, že jej čas príde. A že čakanie nie je nuda, ale dôležitá a tajomná príprava na tú najkrajšiu premenu na svete. A možno, keď sa nabudúce dobre pozriete na zelené listy vo vašej záhrade, uvidíte tam malú húsenku, ktorá si usilovne šetrí silu na svoje budúce hodvábne krídla.