Na starom, machom obrastenom pni v tichom kúte lesa sedel Hríbik Klobúčik. Bol to mládenec z rodu húb, s pekným hnedým klobúkom a pevnou nohou zapustenou hlboko do dreva. Mal všetko, čo si mohol priať. Pevný domov, dostatok vlahy, keď zapršalo, a pokoj. Ale jedno mu chýbalo. V jeho hubacom brušku mu neustále škvŕkalo.
„Ach jaj,“ povzdychol si Hríbik a pohladil si svoju bielu nohu. „Som taký smädný, že by som vypil celú mláku, ale čo z toho, keď som stále hladný. Viem nasávať vodu a živiny z tohto starého pňa, ale variť si neviem. Keby som tak mal kuchára!“
Práve vtedy okolo pňa zafúkal šibalský vetrík. Na jednom z jeho poryvov sa ako drobná zelená iskrička viezla malinká bytosť. Bola taká maličká, že by ste ju voľným okom sotva zbadali. Volala sa Riasenka Zelenôčka a bola plná úžasnej sily. Vedela robiť niečo, čo takmer nikto iný nedokázal: vedela si uvariť jedlo priamo zo slnečného svetla.
Lenže jej život nebol vôbec jednoduchý. „Pomoc!“ pípala tenkým hláskom, keď ju vietor unášal ďalej a ďalej. „Potrebujem sa niekde schovať! Slniečko ma vysuší a vietor ma odnesie preč! Potrebujem bezpečný a vlhký domček!“
Vietor sa zľutoval a jemne ju položil na Hríbikov hnedý klobúk. Riasenka sa kotúľala dolu ako drobná zelená guľočka, až kým sa nezastavila pri jeho nohe.
„Haló? Kto je tam?“ spýtal sa prekvapený Hríbik a pozrel sa dolu. Zbadal len drobný zelený bodík.
„To som ja, Riasenka,“ zašepkala unavene. „Hľadám si bezpečný domov, kde by ma chránili pred vetrom a kde by som mala dostatok vlahy.“
Hríbikovi sa v hlave rozsvietila malá žiarovka nápadu. „Počkaj, ty si hľadáš domov? A ja si hľadám... kuchára! Čo ty vlastne ješ?“
„Ja si jedlo vyrábam sama,“ hrdo odvetila Riasenka. „Potrebujem k tomu len slnečné svetlo, vodu a bezpečné miesto. Ten proces sa odborne volá fotosyntéza. Je to ako piecť slnečné koláčiky.“
Hríbik neveril vlastným ušiam. „Ty vieš variť zo slnka? To je úžasné! A ja mám vody viac než dosť a viem poskytnúť skvelý úkryt. Čo povieš na dohodu?“
A tak začali spoločne premýšľať. Bol to ich prvý spoločný projekt.
„Prvý pokus!“ vyhlásil Hríbik. „Schovaj sa pod môj klobúk. Tam na teba nebude fúkať.“ Riasenka súhlasila. Zaliezla si do tieňa pod široký okraj jeho klobúka. Chvíľu to vyzeralo nádejne. Bola chránená pred vetrom. Ale keď sa vietor utíšil, zistila, že na ňu nedopadá ani kúsok slnečného svetla.
„Hríbik, toto nepôjde,“ zapišťala. „Bez slnka si nič neuvarím. Budem hladná a ty tiež.“
„Aha,“ zamyslel sa Hríbik. „Takže potrebuješ aj bezpečie, aj slnko. To je celkom zložitá úloha.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Dobre, tak pokus číslo dva! Čo keby si zostala na mojej nohe, kde svieti slnko, a ja ťa jemne obalím svojimi podzemnými vláknami, aby si neodletela?“
Hríbik mal pod zemou, teda v pni, sieť jemných vlákien, ktorými nasával vodu. Opatrne vysunul dve-tri na povrch a jemne nimi Riasenku prichytil.
„Perfektné!“ zajasala Riasenka. Slnko na ňu svietilo, vetrík ju neodniesol. Hneď sa pustila do práce. Začala premieňať slnečné lúče na sladkú energiu. Bol to malý zázrak. Uvarila dosť pre seba a kúsok energie posunula aj Hríbikovi.
„Mňam!“ potešil sa Hríbik. „Cítim tú silu! Už mi neškvŕka v brušku!“
Vyzeralo to, že našli dokonalé riešenie. Ale po pár dňoch prišlo veľké teplo. Pršalo už dávno nie a Hríbikova noha začala na povrchu osychať.
„Hríbik, ja potrebujem vodu!“ sťažovala sa Riasenka. „Vysychám!“
„Ale veď ja mám vody dosť,“ čudoval sa Hríbik. „Vnútri som plný vlahy, ktorú som si nasával z pňa.“ Lenže voda z jeho vnútra sa k Riasenke na povrchu nedostala.
„Nevadí,“ povedal Hríbik odhodlane. „Nevyšlo to? Skvelé, teraz vieme, ako to nerobiť! Musíme vymyslieť niečo lepšie.“ Jeho klobúk sa zamyslene naklonil na stranu. „Čo ak... čo ak by si nebývala len pri mne, ale priamo vo mne? V mojej štruktúre?“
Riasenka nechápala. „Ako vo tebe?“
„Pozri,“ začal Hríbik vysvetľovať. „Moje telo je utkané z miliónov tenkých vlákien. Je to ako špongia alebo hustá sieť. Ja tú sieť pre teba prestaviam. Vytvorím v nej malé komôrky, bezpečné izbičky. Budeš žiť priamo vnútri mojej vrchnej vrstvy. Budeš chránená pred vetrom, ale zároveň budeš mať dosť svetla, ktoré prenikne cez tenkú stenu. A čo je najlepšie, budeš neustále ponorená vo vlhkosti, ktorú nasávam!“
Riasenke sa ten nápad veľmi páčil. Bol odvážny, ale geniálny. „A ja,“ dodala nadšene, „budem variť slnečné koláčiky pre nás oboch! A podelím sa s tebou o všetko, čo vyrobím.“
A tak sa pustili do práce. Hríbik Klobúčik začal trpezlivo pretkávať svoje vlákna. Vytváral dokonalý domov pre svoju novú kamarátku. Malé chodbičky, útulné komôrky, všetko akurát pre drobnú Riasenku. Keď bol dom hotový, Riasenka sa nasťahovala dnu. Bol to ten najlepší domov na svete! Cítila sa bezpečne, mala dostatok vlahy a cez priesvitné steny jej nového bytu prenikalo presne toľko slnka, koľko potrebovala.
Hneď sa pustila do varenia. Vyrábala toľko sladkej energie, že stačilo pre oboch. Hríbik sa cítil silný a zdravý ako nikdy predtým a Riasenka bola v bezpečí a šťastná.
Čo myslíte, deti, čo sa stalo potom?
Už to nebol len Hríbik a nebola to len Riasenka. Spolu vytvorili niečo úplne nové a jedinečné. Hríbik dal domov a vodu, Riasenka dala jedlo. Ich telá sa preplietli a zrástli do jedného organizmu. Stali sa Lišajníkom. Krásnym, sivozeleným, ktorý sa pevne držal na starom pni. Nebáli sa vetra, sucha ani hladu. Spolu boli oveľa silnejší ako každý sám. Tomuto úžasnému spolužitiu, kde si dvaja navzájom pomáhajú, sa hovorí symbióza.
Okolo pňa prechádzal zvedavý mravček. „Kto si ty?“ spýtal sa nového útvaru na pni. „Predtým tu bol len smutný Hríbik.“
A z lišajníka sa ozvali dva hlasy naraz. Jeden hlbší a druhý tenký ako zvonček. „My sme tím! Ja som dom a on je kuchyňa! Spolu sme Lišajník a zvládneme všetko!“
Skúste si pri najbližšej prechádzke v lese alebo v parku všimnúť staré stromy a kamene. Uvidíte na nich takéto sivé, zelené alebo žlté mapky? To sú lišajníky. Teraz už viete, že to nie je len jedna bytosť, ale úžasný tím dvoch kamarátov, ktorí zistili, že spolupráca je tá najväčšia sila. Čo myslíte, v čom by ste sa vy mohli spojiť s kamarátom, aby ste spolu dokázali niečo veľké?