V nekonečnej, tichej tme vesmíru letela Kora. Nebola ani hviezda, ani planéta. Kora bola kométa. Sama sebe sa zdala len ako veľká, zablatená snehová hruda. Bola zložená z ľadu, kamienkov a vesmírneho prachu, a cítila sa obyčajná a škaredá.
Vždy, keď prelietala okolo trblietavých hviezd, potichu si povzdychla. Hviezdy boli také dokonalé! Žiarili jasným, stálym svetlom a vyzerali ako diamanty rozsypané na čiernom zamate. Elegantne a hrdo sedeli na svojich miestach.
„Pozrite sa na ne,“ šepkala si Kora. „Sú také nádherné. Každá jedna je ako malý drahokam. A ja? Ja som len zamrznutá kopa špiny.“
Letela ďalej a ďalej, celé veky, a jej cesta bola osamelá a chladná. Hviezdy sa jej zdali vzdialené a nedostupné. Občas sa jej zazdalo, že si medzi sebou šepkajú a smejú sa na jej nemotornom, tmavom tvare. „Prečo ja nemôžem takto žiariť?“ pýtala sa sama seba. „Čo ak by som skúsila zatriasť všetkým tým prachom zo seba? Možno by som potom bola belšia.“
Skúsila to. Prudko sa otriasla, až sa z nej uvoľnilo zopár zrniečok prachu. Ale tie sa len stratili v tme. Nič sa nezmenilo. Stále bola len tmavou guľou letiacou prázdnotou.
„Nevadí,“ povedala si smutne, hoci jej to vadilo veľmi. „Skúsim niečo iné. Skúsim sa točiť rýchlejšie, možno sa budem lesknúť!“ Začala sa krútiť ako vĺčik, ale jediným výsledkom bolo, že sa jej zatočila hlava. Po chvíli prestala, unavená a ešte viac sklamaná. Zdalo sa, že žiadny pokus nevychádza. Jej vnútro bolo plné smútku.
Jedného dňa pocítila niečo zvláštne. Nebol to chlad, na ktorý bola zvyknutá. Bolo to jemné, slabé teplo, akoby ju niekto z diaľky hladil po studenom povrchu. A ešte niečo. Cítila, ako ju neviditeľná sila jemne ťahá jedným smerom. Nebolo to nepríjemné. Práve naopak, bolo to zvedavé a vzrušujúce.
„Čo to je?“ zamyslela sa. „Kam ma to vedie?“
Nechala sa unášať týmto tajomným prúdom. Teplo bolo stále silnejšie a pred sebou videla zdroj toho všetkého – obrovskú, žiariacu guľu plnú svetla a energie. Bolo to Slnko. Vyzeralo tak mocne a teplo, že sa Kora trochu bála. Čo ak ju celú roztopí?
Ako sa blížila, jej povrch sa začal meniť. Cítila, ako sa ľad v jej vnútri budí k životu. Najprv len jemne, potom stále viac. Z jej povrchu začali unikať drobné obláčiky plynu a prachu.
„Och nie!“ zľakla sa. „Ja sa rozpadávam! Teraz budem ešte škaredšia! Všetka tá špina zo mňa lieta preč!“ Zmocnila sa jej panika. Snažila sa letieť preč, ale neviditeľné puto Slnka bolo silnejšie.
Ale potom si všimla niečo úžasné. Ten plyn a prach, ktorý z nej unikal, sa v tme nestrácal. Dych Slnka, jemný slnečný vietor, ho odtláčal a tvaroval za ňou. Pozrela sa za seba a neverila vlastným očiam.
Za ňou sa tiahol nádherný, dlhý chvost. Žiaril a trblietal sa tisíckami farieb. Niektoré časti boli belasé ako čistý ľad, iné zlatisté ako prach osvetlený Slnkom. Chvost sa vlnil a tancoval za ňou ako závoj nevesty. Bol oveľa väčší a žiarivejší ako ktorákoľvek hviezda, ktorú kedy videla.
„To... to som ja?“ zašepkala ohromene.
Zrazu pochopila. Jej krása nebola ukrytá na povrchu. Bola schovaná hlboko v jej vnútri. Ten „obyčajný“ ľad a tá „špinavá“ zmes prachu a kamienkov boli v skutočnosti pokladom. Potrebovali len správny okamih a teplo Slnka, aby sa mohli ukázať v plnej paráde.
Kora už nebola smutná. Cítila sa hrdá. Letela okolo Slnka a jej nádherný chvost za ňou žiaril ako maják v tme. Dokonca aj hviezdy, ktoré jej predtým pripadali také dokonalé, teraz vyzerali inak. Boli stále krásne, ale jej krása bola iná – bola dynamická, živá a jedinečná.
Vedela, že keď sa od Slnka opäť vzdiali, jej chvost postupne zmizne a ona bude znova len tichou, tmavou pútnickou vesmírom. Ale už jej to neprekážalo. Vedela, že jej krása nezmizla. Len spí vo vnútri a čaká na svoju chvíľu, aby mohla opäť zažiariť.
A tak Kora letela ďalej, s novým tajomstvom vo svojom srdci. Už sa neporovnávala s hviezdami. Vedela, že každý vo vesmíre má svoje miesto a svoj spôsob, ako svietiť.
Čo myslíte, deti? Skúste sa niekedy s rodičmi večer pozrieť na oblohu. Možno tam uvidíte hviezdy, Mesiac a ak budete mať veľké šťastie, možno aj kométu s nádherným chvostom. A keď ju uvidíte, spomeňte si na Koru a na to, že tá najväčšia krása sa často skrýva vo vnútri a čaká len na správny čas, aby sa mohla ukázať celému svetu.