V mäkkej, voňavej hline ležalo malé, guľaté semienko. Práve sem spadlo z dozretého slnečnicového kvetu a teraz sa ocitlo v úplne novom svete. Všade navôkol bola tma, ticho a teplo. Bolo to príjemné, ako ležať zababušené v perinke. Malo to však jeden háčik.
„Tak,“ zamrmlalo si semienko, keď sa trochu prevalilo z boka na bok. „A kde je vlastne hore? A kde je dole?“
Vôkol neho bola len rovnaká, kyprá zemina. Nič mu neukazovalo smer. Skúsilo sa pretočiť na jednu stranu. „Možno je hore tadiaľto?“ Potom na druhú. „Alebo tadiaľto?“ Bolo z toho celé zmätené. Predstavovalo si, ako mu začne rásť korienok zlým smerom, priamo von zo zeme, a stonka sa bude zbytočne pchať hlbšie do tmy. To by bola ale hanba!
Ako tam tak ležalo a premýšľalo, zacítilo niečo zvláštne. Bolo to jemné, ale vytrvalé ťahanie. Akoby ho neviditeľná ruka jemnunko, ale isto ťahala jedným smerom. Smerom, kde bola tma ešte hustejšia a ticho ešte hlbšie.
„Čo je to za silu?“ čudovalo sa semienko. Najprv sa jej bránilo, no potom si uvedomilo, že to ťahanie je vlastne celkom príjemné. Dávalo mu pocit stability.
„Dobre teda, skúsim to,“ rozhodlo sa. „Dôverujem tomuto pocitu.“
A tak urobilo niečo, na čo sa pripravovalo celý svoj krátky život. Sústredilo všetku svoju silu a vypučalo zo seba malý, biely výhonok. Vyzeral ako drobný prštek. A tento prštek, jeho prvý korienok, sa okamžite začal natáčať a rásť presne tým smerom, ktorým ho ťahala tá záhadná sila. Smerom nadol.
„Aha! Takže toto bude asi dole,“ vydýchlo si semienko s úľavou. Korienok sa zavŕtaval stále hlbšie a hlbšie do zeme a semienko sa cítilo pevne ukotvené. Už sa neprevaľovalo zo strany na stranu.
Teraz, keď vedelo, kde je dole, hádanka sa zdala jednoduchšia. „Ak je toto dole,“ dumalo nahlas, „tak hore musí byť presne na opačnej strane!“
Zdalo sa to logické. A presne na tej opačnej strane začalo cítiť niečo iné. Nebolo to ťahanie, ale skôr slabé, vzdialené teplo. Akoby ho odtiaľ niekto potichu volal.
„Haló? Je tam niekto?“ zašepkalo semienko.
Teplo sa zosilnilo. Semienko si predstavilo, že je to teplý úsmev slnka, o ktorom mu rozprávali staršie semienka, kým bolo ešte na slnečnici.
„Musím sa tam dostať! Musím zistiť, čo je to za krásne teplo!“
A tak opäť naplo všetky svoje sily. Z jeho druhej strany vykukol maličký, zelený klíček. Bol zvedavý a plný energie. Hneď vedel, čo má robiť. Začal sa predierať hlinou presne opačným smerom ako korienok. Smerom k teplu.
Nebolo to ľahké. Zemina bola síce kyprá, ale stále to bola prekážka. Klíček sa musel krútiť a tlačiť.
„Ešte kúsok,“ povzbudzovalo ho semienko. „Už to skoro bude!“
Klíček sa pretlačil okolo malého kamienka. Potom sa musel vyhnúť dážďovke, ktorá si práve razila svoj tunel. Dážďovka naňho veselo zamávala chvostíkom a povedala: „Len pokračuj, hore je krásne!“
To klíček ešte viac povzbudilo. Tlačil a tlačil, až kým... PRASK!
Naraz sa ocitol na mieste, kde nebola žiadna hlina. Všade bolo svetlo, farby a svieži vzduch. Nad sebou uvidel obrovskú modrú oblohu a na nej žiarivú, zlatú guľu. Slnko! Bolo ešte krajšie a teplejšie, ako si predstavovalo.
„Jéj! Tak toto je hore!“ zajasalo semienko vo vnútri. Jeho zelená stonka sa s radosťou natiahla k slnečným lúčom.
Teraz už všetkému rozumelo. Jeho korienok ho pevne držal v tmavej, bezpečnej zemi, aby ho neodfúkol vietor a aby mohol piť vodu. To bolo jeho „dole“. A jeho zelená stonka s lístkami sa bude celý život naťahovať za svetlom a teplom slnka. To bolo jeho „hore“.
Semienko sa už nikdy nebálo, že sa pomýli. Jeho telo presne vedelo, čo má robiť. Jedna jeho časť vždy cítila príťažlivosť zeme a druhá časť vždy túžila po svetle.
A čo vy, deti? Skúste si s pomocou maminky alebo ocka zasadiť do priesvitného pohára s vlhkou vatou alebo hlinou jednu fazuľku. Môžete pohár otáčať, ako chcete, ale uvidíte, že korienok si vždy nájde cestu nadol a stonka si vždy nájde cestu nahor, presne ako naše múdre semienko.