Kvapka Klára sa viezla na chrbte tmy. Všade okolo nej bola len pevná, tichá skala. Nebála sa. Vedela, že jej úlohou je cestovať. Pomaličky sa posúvala úzkou skalnou puklinou, ktorá bola tenšia ako vlások. Cítila, ako sa o ňu otierajú steny. „Dobrý deň, pani Skala,“ zašepkala veselo.
Skala neodpovedala slovami, ale Klára cítila jej prastarú múdrosť. Ako sa tak kĺzala nižšie a nižšie, všimla si, že skala ju nechce pustiť len tak. „Počkaj, Klára,“ akoby jej skala šepkala. „Vezmi si so sebou malý darček. Drobunkú iskričku pre šťastie.“
A naozaj. Z okraja pukliny sa uvolnil maličký, skoro neviditeľný kúsok vápenca a prichytil sa na Kláru. Bol to jej malý poklad. Kvapka sa zatajila od radosti. Teraz nebola len obyčajnou kvapkou, ale aj poštárkou, ktorá niesla dôležitú zásielku. Jej cesta sa zrazu zdala oveľa dôležitejšia. Ešte chvíľu sa predierala tmou a potom...
Žblnk!
Klára dopadla do obrovského, tichého priestoru. Všade voňala vlhká hlina a chlad. Bola v jaskyni. Počula len ozvenu svojho vlastného pádu a tiché odkvapkávanie svojich sestričiek zďaleka. Drip-drap. Drip-drap. Znelo to ako pomalá, uspávajúca pesnička.
Keď dopadla na kamennú podlahu, jej malý poklad, tá drobná iskrička vápenca, sa z nej zošuchol a zostal ležať na zemi. Klára sa rozliala do malej mláčky a pozerala na to, čo zanechala. Bol to len maličký, biely bodík. Takmer neviditeľný prach.
„To je všetko?“ vzdychla si. „Toľká cesta pre takúto drobnosť?“ Cítila sa trochu sklamane. Čakala, že jej darček bude žiariť, alebo aspoň urobí nejaký pekný zvuk.
„Nebuď smutná, maličká,“ ozval sa tenký hlások zhora.
Klára sa prekvapene obzrela. Zo stropu jaskyne visel dolu hlavou netopier Ferko a usmieval sa na ňu. Mal smiešne pokrčené ušká a bystré očká.
„Ty si Ferko, však? Strážca ticha,“ povedala Klára. Počula o ňom od starších kvapiek.
„Presne tak,“ prikývol Ferko. „A videl som tvoj darček. Je nádherný.“
„Ale veď je taký maličký! Nikto si ho ani nevšimne,“ namietala Klára.
„Sama si ho nevšimnú,“ súhlasil netopier. „Ale čo myslíš, čo sa stane, keď po tebe príde ďalšia kvapka? A potom ďalšia? A ďalšia? A takto milión kvapiek?“
Klára sa zamyslela. „Každá prinesie taký istý malý poklad?“
„Presne tak!“ zvolal Ferko nadšene. „A každá ho položí presne na to isté miesto. Jedna iskrička na druhú. A potom na ďalšiu. A ešte jednu. A ešte tisíc ďalších!“
Klára si predstavila obrovskú horu kvapiek, ako v rade čakajú, aby mohli priniesť svoj malý darček. Zrazu jej jej práca neprišla taká bezvýznamná.
„Ale... to bude trvať veľmi dlho, však?“ opýtala sa neisto.
„Ó, áno,“ zasmial sa Ferko. „Veľmi, veľmi dlho. Dlhšie, ako kým vyrastie najvyšší strom v lese. Ešte dlhšie, než prejde sto zím a sto liet. Ale my, obyvatelia jaskýň, máme času dosť. Trpezlivosť je naša najlepšia kamarátka. Pozri sa hore.“
Klára zdvihla svoj vodný pohľad k stropu. Z miesta, kde visel Ferko, rástol smerom nadol dlhý, kamenný cencúľ. Nebol z ľadu, ale z pevného kameňa a na jeho konci sa leskla ďalšia kvapka, pripravená spadnúť.
„To je môj starší brat, stalaktit,“ vysvetlil Ferko. „Každá kvapka, ktorá po ňom stečie, mu pridá maličkú vrstvičku vápenca. Rastie pomaly, milimeter za sto rokov, ale rastie. A tam dole, presne pod ním, rastie jeho kamenný kamarát.“
Klára sa pozrela na zem. Z podlahy rástol oproti cencúľu ďalší kamenný stĺpik. „Ten vyzerá ako sviečka bez plameňa!“
„To je stalagmit. Rastie z darčekov, aký si práve priniesla ty. Jedného dňa, o mnoho, mnoho rokov, sa stretnú a spoja. Vytvoria jeden nádherný kamenný stĺp,“ sníval netopier. „A celá jaskyňa bude plná takýchto sôch. Budú tu kamenné záclony, organy, palmy... vďaka vám, trpezlivým kvapkám.“
Klára sa pozrela na svoj malý, biely bodík na zemi s novou hrdosťou. Nebol to len prach. Bol to prvý kamienok budúceho veľdiela. Bola to prvá tehlička budúceho stĺpu, ktorý raz možno spojí zem a strop jaskyne.
Zrazu sa necítila malá a bezvýznamná. Cítila sa ako súčasť niečoho obrovského a úžasného. Vedela, že jej cesta mala zmysel. Pomaly sa vsiakla do zeme, aby sa opäť vyparila k oblakom a začala svoju púť odznova.
„Ďakujem, Ferko!“ stihla ešte zašepkať.
„Ja ďakujem, Klára! A pozdravuj ostatné kvapky!“ zavolal za ňou netopier. Potom sa opäť zahĺbil do ticha a počúval. Drip-drap. Drip-drap. Symfónia trpezlivosti hrala ďalej a v tme pomaličky rástla krása.
Čo myslíte, deti, ako dlho by trvalo postaviť vežu z piesku, ak by ste na ňu každý deň pridali len jedno zrnko? Možno by ste to mohli vyskúšať inak. S pomocou mamky alebo ocka si v pohári s teplou vodou rozpustite veľa soli alebo cukru, kým sa už viac nebude dať rozpustiť. Potom do pohára ponorte špagátik a nechajte ho tam niekoľko dní. Uvidíte, ako na ňom začnú rásť malé kryštáliky, presne ako kvaple v jaskyni! Každý kryštálik je ako malý poklad, ktorý tam pre vás nechala voda.