Jakub si zívol tak silno, až mu v ušiach zapraskalo. Vonku za oknom bola tma, len pouličná lampa kreslila na stenu dlhé, unavené tiene. Obliekal si pyžamo s malými raketami a planétami a vôbec sa mu nechcelo spať. Prečo sa deň musí vždy skončiť tak skoro?
Pozrel na svoje špeciálne okno. Nebolo to hocijaké okno. Rám mal natretý farbou, ktorá sa v tme jemne ligotala, a sklo bolo vždy dokonale čisté, akoby sa ho ani prach nechcel dotknúť. A čo bolo najlepšie, neukazovalo vždy iba jeho ulicu. Niekedy, keď sa naň zadíval správnym spôsobom, ukázalo mu niečo celkom iné.
A presne to sa stalo aj teraz.
Tmavú ulicu s lampou zrazu nahradil pohľad do izby zaliatej slnkom. Jasné svetlo sa odrážalo od bielej steny a na drevenej podlahe tancovali veselé odlesky. Uprostred tej slnečnej izby stálo dievčatko v pyžame s papagájmi, naťahovalo sa a zívalo. Ale jej zívanie bolo iné. Nebolo unavené, ale plné energie, akoby sa práve zobudila.
„Ahoj,“ povedal Jakub potichu smerom k oknu.
Dievčatko sa prekvapene obzrelo. „Ahoj! Kto si? A prečo máš za sebou takú tmu?“ spýtala sa zvedavo a ukázala prstom na jeho tmavú izbu.
„Volám sa Jakub. A tma je preto, lebo je noc a idem spať,“ vysvetlil jej a ukázal na svoje pyžamo. „A ty? Prečo máš tak jasno? Ešte nespíš?“
Dievčatko sa zasmialo. Jej smiech znel ako cinkanie malých zvončekov. „Ja sa volám Eliška. A ja som sa práve zobudila! U nás sa začína deň.“
Jakub sa zamračil. To bolo zvláštne. Ako môže mať on noc a ona deň? Bývajú na tej istej planéte, nie? „To je nejaké čudné,“ zamrmlal. „Slnko predsa nemôže svietiť len tebe.“
„A prečo nie?“ odvetila Eliška. „Možno sa mu u nás páči viac. U nás v Austrálii je teplo a spievajú tu smiešne vtáky.“
„Ale slnko je len jedno,“ premýšľal nahlas Jakub. Pozrel sa na svoj malý drevený vĺčik, ktorý ležal na stole. Dnes poobede si ho púšťal a sledoval, ako sa rýchlo krúti na svojej špičke. „Vieš čo?“ dostal nápad. „Možno to nie je slnkom. Možno je to nami!“
Eliška naklonila hlavu. „Akože nami? My predsa len stojíme.“
„Nie my, ale naša Zem!“ vyhŕkol Jakub nadšene. „Čo ak sa naša Zem točí, presne ako môj vĺčik?“
To bola zaujímavá myšlienka. Eliška si sadla na zem a zvedavo počúvala.
„Počkaj, ukážem ti to,“ povedal Jakub a rýchlo zbehol po jedno jablko z kuchyne. Položil ho na stôl. „Predstav si, že toto jablko je naša Zem.“ Potom zažal svoju malú stolnú lampu a namieril ju na jablko. „A táto lampa bude naše Slnko. Súhlasíš?“
„Súhlasím!“ prikývla Eliška spoza okna. „Vyzerá to ako vesmír v tvojej izbe.“
„Presne! A teraz... kde bývaš ty?“ spýtal sa Jakub.
„V Austrálii.“
Jakub chvíľu premýšľal. Vedel, že Austrália je veľmi, veľmi ďaleko. Opatrne prstom ukázal na jednu stranu jablka. „Dobre, tak povedzme, že toto je tvoj domov.“ Potom otočil jablko a na opačnú stranu ukázal druhým prstom. „A tu, na druhej strane, bývam ja, v Európe.“
Na miesto, kde bola Eliška, svietilo svetlo z lampy. Bolo tam jasno. Ale na mieste, kde bol Jakub, bol tieň. Bola tam tma.
„Vidíš to?“ zvolal Jakub potichu, aby nezobudil rodičov. „Slnko-lampa svieti na teba!“
„Áno, vidím! A u teba je tma,“ doplnila ho Eliška. Oči jej žiarili zvedavosťou. „A čo teraz?“
„A teraz to najdôležitejšie,“ zašepkal Jakub. Opatrne a veľmi pomaly začal jablko otáčať okolo jeho vlastnej osi, presne tak, ako sa točí vĺčik.
Eliškina strana jablka sa pomaličky posúvala preč zo svetla lampy, do tieňa. A naopak, Jakubova strana sa zo tmy vynárala na svetlo.
„Pozri! Pozri sa!“ jachtala Eliška. „Teraz sa tvoj domček dostáva na slnko a môj sa stráca v tme!“
Jakub pokračoval v otáčaní, až kým jeho strana nebola úplne osvetlená a Eliškina úplne v tieni. „A je to! Teraz mám ja deň a ty máš noc!“
Na chvíľu obaja stíchli a len pozerali na ten jednoduchý, ale úžasný model. Takže to je ono! Žiadne kúzla, žiadne pokazené slnko. Ich planéta sa jednoducho točí. Tento pohyb sa volá rotácia.
„Takže naša Zem je ako obrovský, pomalý vĺčik,“ povedala Eliška s úžasom v hlase. „A my sa na ňom všetci vezieme.“
„Presne tak,“ usmial sa Jakub. „A kým ja budem spať a snívať, ty sa budeš hrať na slniečku. A potom sa vymeníme.“
Už sa vôbec nehneval, že musí ísť do postele. Zrazu to dávalo zmysel. Bola to len jeho časť dňa, alebo skôr noci. Slnko nikam neodišlo, len on sa od neho na chvíľu otočil, aby si oddýchol.
„Ďakujem ti, Jakub. Toto bol najlepší objav pred raňajkami,“ povedala Eliška a zamávala mu.
„A tebe ďakujem za pomoc,“ odvetil Jakub a tiež jej zamával. „Dobrú noc... alebo skôr, dobré ráno!“
„Dobrú noc, Jakub!“ zasmiala sa Eliška.
Pohľad v magickom okne sa pomaly rozplynul a Jakub znova videl svoju tmavú ulicu. Lampa vonku mu už nepripadala taká unavená. Skôr vyzerala ako malá hviezda, ktorá stráži spiacu stranu sveta.
Jakub vypol svoju stolnú lampu, Slnko, a vliezol pod perinu. Zatvoril oči a predstavoval si, ako sa ich veľká, guľatá Zem pomaličky a tichučko otáča vo vesmíre. A niekde tam, na druhej strane, sa práve začína slnečný deň pre jeho novú kamarátku.
Čo myslíte, deti, skúsite si doma s pomocou rodičov a jablka tiež urobiť deň a noc?