Na okraji tichého močiara, kde sa voda ligotala ako rozbité zrkadlo, rástla malá mäsožravá rastlinka menom Amálka. Nebola ako púpavy na lúke za rohom, ktoré mali dostatok všetkého, čo potrebovali. Pôda v močiari bola chudobná, akoby si z nej všetky dobroty už dávno niekto vyjedol. Amálka sa cítila slabá a jej zelené lístky v tvare otvorených čeľustí boli bledé.
„Ach, ako mi škvŕka v korienkoch,“ povzdychla si jedného rána, keď slnko začalo osušovať kvapky rosy. Vedľa nej sa pomaly posúval jej najlepší kamarát, slimák Gregor.
„Zas si hladná, Amálka?“ spýtal sa Gregor a zvedavo vystrčil rožky. „Veď slniečko svieti a vodičky máš dosť. Čo viac by si rastlinka mohla priať?“
„To nie je taký hlad, Gregor,“ vysvetľovala Amálka. „Je to, akoby mi chýbali... vitamíny. Také, čo robia listy silnými a zelenými. V tejto zemičke ich je málo.“ Cítila, že jej niečo dôležité chýba.
Práve vtedy okolo preletela bzučiaca mucha. Pristála na liste neďalekého leknínu, otrepala si nožičky a zas odletela. Amálke sa pri pohľade na ňu stalo niečo zvláštne. Všetky jej listy sa napli pozornosťou. Čo ak... čo ak by si ten chýbajúci kúsok energie mohla vziať z niečoho, čo lieta a bzučí?
„Čo keby som skúsila chytiť muchu?“ zašepkala nápad, ktorý sa jej práve zrodil v hlave.
Gregor sa zasmial, až sa mu zatriasla ulita. „Ty? Rastlinka? Chytiť muchu? Amálka, veď sa ani nepohneš!“
„Ale pohnem!“ odvetila odhodlane. „Sleduj!“
A tak sa začal Amálkin prvý pokus. Sústredila všetku svoju silu a čakala. Netrvalo dlho a ďalšia zvedavá muška si sadla priamo na okraj jej otvoreného listu. Amálka sa zo všetkých síl pokúsila zavrieť svoju pascu. Ale bola príliš pomalá. Jej čeľuste sa spájali ako v spomalenom filme. Muška sa len zľakla, zabzučala a zmizla v diaľke.
KLAP! ozvalo sa naprázdno.
„Nevadí,“ utešoval ju Gregor. „Aspoň si to skúsila! Bol to dobrý pokus.“
Amálka si povzdychla, no nevzdala sa. „Musím byť rýchlejšia. Ale ako? Možno... možno ju potrebujem nejako prilákať, aby vošla hlbšie.“
Rozhliadla sa okolo. Uvidela pavučinu, v ktorej sa trblietali kvapky rosy. Vyzerala lepkavo. „Aha! Pavúk používa lepkavú sieť! Čo ak by som aj ja skúsila niečo lepkavé?“
Toto bol jej druhý plán. Počkala si na rannú rosu a snažila sa udržať čo najviac kvapiek na svojich listoch. Dúfala, že keď na nejakú kvapku sadne hmyz, prilepí sa. Onedlho k nej pripochodoval malý mravček. Vošiel na list, dotkol sa kvapky... a nič. Len si omočil nožičku, zatriasol ňou a kráčal ďalej. Kvapky vody neboli dosť lepkavé.
„Tak toto tiež nevyšlo,“ smutne skonštatovala Amálka. „Som asi najhoršia vynálezkyňa na svete.“
„Ale nie si!“ ozval sa tenký hlások zhora. Na steblo vysokej trávy si sadla vážka Elenka s krídlami priesvitnými ako sklo. „Len potrebuješ správny nápad. Pozorovala som ťa. Si veľmi vynaliezavá, len kombinuješ nesprávne veci.“
„A čo mám robiť?“ spýtala sa Amálka s nádejou.
„Hmyz je ako malé dieťa,“ vysvetľovala múdra vážka. „Nezaujíma ho obyčajná voda. Musíš mu ponúknuť niečo sladké. Niečo, čo nádherne vonia. Skús vytvoriť maličkú, len jednu jedinú kvapku sladkej šťavy. Takej, akú majú kvety. Umiestni ju presne do stredu svojej pasce.“
Amálka počúvala s otvorenými listami. Sladká kvapka! To je ono!
„A ešte niečo,“ pokračovala Elenka. „Vidíš tie drobné chĺpky vo vnútri tvojich listov? To sú tvoje spúšťače. Keď sa ich hmyz dotkne, musíš sa zavrieť. Ale nie hocijako. Bleskovo! Rýchlejšie ako žmurknutie.“
Amálka sa poďakovala a pustila sa do práce. Celý deň sústredila svoju energiu. Vytvorila maličkú, ligotavú kvapku sladkého nektáru a umiestnila ju presne doprostred jednej zo svojich najsilnejších pascí. Potom trénovala. Predstavovala si, že sa jej niečo dotklo, a cvičila si rýchle zatváranie. KLAP! KLAP! KLAP! Cvičila, až kým nebola so svojou rýchlosťou spokojná.
Na druhý deň ráno sa jej pasca s voňavou kvapkou leskla na slnku. Netrvalo dlho a jej sladká vôňa prilákala malú, bzučiacu mušku. Krúžila okolo, bližšie a bližšie. Cítila tú lákavú maškrtu.
„Čo myslíte, deti, podarí sa jej to tentoraz?“ zašepkal Gregor, ktorý všetko napäto sledoval.
Muška nakoniec pristála na okraji Amálkinho listu. Pomaly, krôčik za krôčikom, sa blížila k sladkej kvapke. Amálka ani nedýchala. Sústredila sa na svoje citlivé chĺpky. Muška spravila ešte jeden krok a... dotkla sa prvého chĺpka. A hneď druhého!
KLAP!
Tentoraz to bolo dokonalé. Rýchle a presné. Pasca sa zavrela tak bleskovo, že muška nemala najmenšiu šancu uniknúť.
Gregor od úžasu otvoril ústa. „Ty si to dokázala! Si génius!“
Amálka pocítila obrovskú radosť. Nebola to radosť z toho, že niekomu ublížila. Bola to radosť z toho, že konečne vyriešila svoj problém. Jej čeľuste sa pevne zomkli a rastlinka začala vylučovať špeciálne šťavy. Tie neboli na jedenie, ale na to, aby z mušky pomaličky rozpustili a vytiahli všetky dôležité látky, ktoré jej chýbali – dusík a fosfor. Boli to jej špeciálne rastlinné vitamíny.
O niekoľko dní, keď Amálka svoju pascu opäť otvorila, cítila sa oveľa silnejšia. Jej listy mali sýtejšiu zelenú farbu a ona sa celá vystrela k slnku.
„Vidíš, Gregor,“ povedala veselo. „Niekedy, keď ti niečo chýba, musíš len prísť na to, ako si to získať. Aj keď je to úplne inak, ako to robia ostatní.“
Odvtedy sa Amálka stala najšikovnejšou lovkyňou v celom močiari. Vedela, že nie je zlá, len sa prispôsobila miestu, kde žila. A ostatné rastlinky ju už neľutovali, ale obdivovali jej vynaliezavosť.
Ak niekedy pôjdete na prechádzku do prírody, všimnite si, aké sú rastliny rozdielne. Niektoré sú vysoké, iné nízke, niektoré majú kvety a iné, ako Amálka, majú dômyselné pasce. Každá je dokonalá presne tam, kde rastie. A s pomocou rodičov si môžete zobrať lupu a pozrieť sa na ne zblízka. Možno objavíte ich vlastné tajomstvá