Na slnkom zaliatej lúke spievali cvrčky veselú pesničku a včielky usilovne bzučali od kvetu ku kvetu. Všetci sa tešili z krásneho dňa. Teda, takmer všetci. Na veľkom liste púpavy sedel malý motýlik Maťko a vôbec sa neusmieval. Pozeral sa do kvapky rosy, ktorá sa na liste leskla ako maličké zrkadlo.
„Och,“ povzdychol si smutne. „Prečo práve ja?“
Jeho krídla hrali všetkými farbami. Boli žlté ako slniečko, oranžové ako zrelé marhule a mali na sebe pekné čierne bodky. Lenže... jeho pravé krídlo malo o jednu oranžovú škvrnku viac ako to ľavé. Vyzeralo to, akoby mu tam niekto omylom kvapol farbu. Ostatné motýle si veselo poletovali a naháňali sa vo vzduchu, no Maťko sa hanbil. Cítil sa... nedokonalý.
„Čo taký zamračený, krídelko moje flakaté?“ ozval sa vedľa neho tenký hlások. Maťko sa strhol. Na list si to práve namierila lienka Eliška, ktorá bola známa svojimi siedmimi bodkami a veľkou múdrosťou.
„Ale nič,“ zamrmlal Maťko a rýchlo zložil krídla k sebe, aby nebolo vidieť tú chybu.
Eliška sa usmiala. „Vidím, že ťa niečo trápi. A stavím sa o svoju najkrajšiu bodku, že to bude kvôli tvojim krídlam.“
Maťko prekvapene vyvalil oči. „Ako to vieš?“
„Lebo si jediný motýlik na lúke, ktorý neskúma kvety, ale sedí a pozerá do vody. Poď so mnou, niečo ti ukážem,“ povedala Eliška a veselo zamávala tykadlami. „Bude to malé dobrodružstvo.“
Maťkovi sa veľmi nechcelo, ale zvedavosť bola silnejšia. Neochotne roztiahol krídla a potichu letel za lienkou. Pristáli na širokom liste ďateliny.
„Pozri sa poriadne na tento list,“ povedala Eliška. „Čo vidíš?“
Maťko si ho prezrel. Skladal sa z troch menších, srdiečkových lístkov. „Vidím tri listy spojené dokopy.“
„Presne tak. A teraz sa pozri na jeden z tých malých lístkov. Predstav si, že by sme ho presne v strede zložili na polovicu. Čo myslíš, deti, čo by sa stalo?“ spýtala sa lienka a sprisahanecky žmurkla na Maťka.
Maťko chvíľu premýšľal. „Asi... by jedna polovica presne zakryla tú druhú.“
„Správne! Je to ako keby sa pozerali do zrkadla. Tejto vlastnosti hovoríme symetria. Znamená to, že jedna strana je presným obrazom tej druhej. Príroda to tak má veľmi rada.“
Leteli kúsok ďalej, až k bielej sedmokráske, ktorá sa usmievala na slnko.
„A čo táto kvetina? Skús spočítať jej biele lupienky,“ navrhla Eliška.
Maťko začal počítať. Jeden, dva, tri... bolo ich veľa a boli usporiadané pekne do kruhu okolo žltého stredu. Každý lupienok bol takmer rovnaký ako ten vedľa neho.
„Vidíš? Opäť je tu poriadok a krása,“ vysvetľovala Eliška. „Všetky lupienky sú rozložené rovnomerne. Aj to je druh symetrie. Bez nej by kvetina nebola taká pekná a včielky by ju možno ani nenašli.“
Zrazu Maťko zbadal medzi steblami trávy niečo trblietavé. Bola to nádherná pavučina, na ktorej sa ligotali stovky drobných kvapiek rosy ako perlový náhrdelník.
„Jéj, pozri!“ zvolal a úplne zabudol na svoj smútok.
Lienka prikývla. „Pavúk je veľký umelec, však? Vytvoril dokonalú sieť. Každá niť je natiahnutá presne tak, aby bola pavučina pevná a symetrická. Pozri, ako sa všetky nite zbiehajú do jedného bodu v strede.“
Maťko potichu obdivoval tú jemnú stavbu. Všetko do seba dokonale zapadalo. List, kvet aj pavučina. Všetko bolo symetrické a krásne. Znova si spomenul na svoje krídlo a trochu posmutnel.
„Ale ja taký nie som,“ zašepkal. „Moje krídla nie sú rovnaké.“
Lienka Eliška sa na neho milo pozrela. „Si si istý? Poď, vrátime sa k tej tvojej kvapke vody.“
Keď znova pristáli na púpavovom liste, lienka povedala: „Teraz sa nepozeraj na farby. Pozri sa iba na tvar svojich krídel. Roztiahni ich a potom ich pomaly zlož k sebe.“
Maťko urobil, čo mu kázala. Ako pomaly spájal krídla, videl v odraze, že okraj jedného krídla sa dokonale stretáva s okrajom druhého. Tvar bol úplne rovnaký. Čierne linky a vzory na okrajoch sa prekrývali ako dve rovnaké skladačky.
„Vidíš?“ usmiala sa Eliška. „Tvoje krídla SÚ symetrické. Majú rovnaký tvar, rovnakú veľkosť. Sú ako zrkadlový obraz.“
„Ale tá škvrnka...“ namietal Maťko.
„Tá škvrnka je tvoj malý podpis,“ vysvetlila lienka. „Príroda má rada symetriu, ale nemá rada úplnú nudu. Pozri sa na listy na strome. Sú si veľmi podobné, ale nájdeš dva úplne, úplne rovnaké? Asi nie. Jeden má malú dierku, druhý je trošku svetlejší. A práve v tom je tá krása. Tvoja malá oranžová škvrnka navyše ťa robí výnimočným. Si jedinečný! Nikto iný na celej lúke nemá presne také krídla ako ty.“
Maťko sa znova pozrel do kvapky rosy. Zrazu tú škvrnku nevidel ako chybu, ale ako niečo špeciálne. Ako malú hviezdičku, ktorú má iba on. Usmial sa. Prvýkrát za celý deň.
„Ďakujem ti, Eliška,“ povedal a od radosti urobil vo vzduchu malú piruetu. „Ukázala si mi, že nemusím byť dokonalý, aby som bol krásny.“
„Presne tak,“ prikývla lienka. „A teraz leť a ukáž všetkým svoje jedinečné krídla!“
A Maťko letel. Pridal sa k ostatným motýľom a tancoval s nimi vo vetre. Už sa nehanbil. Naopak, bol hrdý na svoju malú nedokonalosť, ktorá ho robila samým sebou. A keď ho nejaký motýlik pochválil za pekné krídla, Maťko s hrdosťou ukázal na svoju extra škvrnku a povedal: „Toto je môj podpis!“
A čo vy, deti? Skúste sa pri najbližšej prechádzke vonku poobzerať okolo seba. Nájdete nejaké symetrické listy, kvety alebo kamienky? A keď prídete domov, postavte sa pred zrkadlo. Vidíte, ako je vaša ľavá a pravá strana tváre takmer rovnaká? Aj vy ste krásne symetrickí a úplne jedineční.