Vysoko v horách, kde sa oblaky dotýkajú špicatých skál, bolo jedno celkom tiché a tajomné miesto. Vzduch tam voňal ihličím a vlhkou zemou. Práve tu, schovaná pod veľkým machovým vankúšom, sa narodila malá, zvedavá Kvapka. Nebola sama. Cink! Pridala sa k nej druhá. Cink, cink! A tretia a štvrtá. Spolu vytvorili tenučkú, striebornú nitku vody.
„Kam ideme?“ spýtala sa prvá Kvapka. „Neviem, ale je to vzrušujúce!“ zasmiala sa druhá. „Len sa kotúľajme!“
A tak sa kotúľali. Spočiatku len pomaly stekali po hladkom kameni. Cesta bola jednoduchá. Ale čoskoro sa ich nazbieralo toľko, že vytvorili malý potôčik. A ten už mal viac sily. Veselo si poskakoval a žblnkal.
Keď potôčik dorazil na lúku plnú mäkkej hliny, všimol si niečo zvláštne. Ako tak tiekol, voda za ním ostávala trochu kalná. „Hej, kamaráti,“ zavolal na malé zrniečka hliny, „prečo plávate s nami?“ „Lebo si nás vzal so sebou!“ odpovedali zrniečka veselo. „Si silnejší ako my a unášaš nás na výlet!“
Potôčik sa potešil. Cítil, že má silu. A tak si cestou bral ďalšie a ďalšie zrniečka hliny a drobné kamienky. Čím viac vody sa k nemu pridávalo z iných pramienkov, tým bol smelší a mocnejší. Už to nebol len potôčik, ale malá riečka. Dala si meno Bystrinka.
Jedného dňa sa jej do cesty postavili väčšie, okrúhle kamene. Ležali tam ako spiaci obri. „Uhni sa!“ povedala im Bystrinka. Kamene sa ani nepohli. „Tak ja si cestu nájdem!“ rozhodla sa.
Najprv ich skúsila obísť. To sa jej aj podarilo, ale trvalo to dlho. Potom dostala nápad. „Čo ak do nich budem narážať znova a znova?“ premýšľala nahlas. „Možno sa unavia a pohnú sa.“
A tak to robila. Deň čo deň, noc čo noc. Neustále do kameňov narážala svojím prúdom. Najprv sa nedialo nič. Ale Bystrinka bola trpezlivá. Jej malé kvapky mali obrovskú výdrž. Po mnohých dňoch si všimla, že jeden menší kameň sa trošku pohol. Klop! „Funguje to!“ zajasala.
S novou energiou pokračovala. Klop, klop! Šuch, šuch! Narážala, tlačila a kotúľala. A naozaj! Kamene sa pomaličky, jeden po druhom, začali posúvať a prevaľovať. Bystrinka si tak uvoľnila cestu. Cítila sa veľmi hrdá. Nezastavila sa pred prekážkou, ale našla spôsob, ako ju prekonať.
Cestou si všimla ešte niečo. Tam, kde tiekla, ostávala za ňou v zemi ryha. Akoby kreslila do krajiny dlhú, vlnitú čiaru. „To je moje vlastné koryto!“ uvedomila si s radosťou. „Tvorím si svoju vlastnú cestu!“
S každým kamienkom, ktorý odniesla, a s každým kúskom hliny, ktorý vzala so sebou, bolo jej koryto hlbšie a širšie. Už nebola len malá Bystrinka. Bola z nej poriadna rieka. V jej vode plávali rybky a na brehoch rástli vŕby, ktoré jej na pozdrav mávali svojimi konármi.
Jedného dňa stretla dvoch kamarátov, Elu a Filipa, ktorí sa s rodičmi vybrali na prechádzku. Sadli si na jej breh a nohami čľapkali v chladnej vode.
„Pozri, Filip,“ povedala Ela a ukázala na dno. „Tie kamienky sú úplne hladké a okrúhle.“ „Asi ich takto obrúsila voda,“ zamyslel sa Filip. „Stále do nich naráža a naráža, ako keď si brúsime ceruzku.“
Filip zobral do ruky plochý kameň a hodil ho na hladinu. Kameň poskočil trikrát, než sa potopil. „Žabka!“ „Predstav si,“ pokračovala Ela, „aká silná musí byť táto rieka, keď dokáže unášať všetky tieto kamene a piesok. A pozri tamto!“ Ukázala na druhý breh, ktorý bol oveľa vyšší a strmší. „Vyzerá to, akoby si rieka vyhĺbila celý tento priestor.“
„Máš pravdu!“ prisvedčil Filip. „Je to ako keby si pomaličky, kúsok po kúsku, odjedala zo zeme a vytvárala si cestu. To musí trvať veľmi, veľmi dlho.“
„Čo myslíte, deti, ako dlho to trvá?“ ozval sa zrazu hlboký, priateľský hlas. Z hustého kríka vykukol starý jazvec Barnabáš s okuliarmi na nose. „Rieka je veľká staviteľka. Pracuje pomaly, ale vytrvalo. Neponáhľa sa. Trvá to tisíce rokov, kým si vyhĺbi takéto krásne údolie.“
Ela a Filip počúvali so zatajeným dychom. „Takže všetky údolia a možno aj tie obrovské kaňony, čo vidíme na obrázkoch, urobili rieky?“ spýtala sa Ela.
„Presne tak,“ prikývol jazvec. „Každá rieka, aj tá najmenšia, je ako umelkyňa, ktorá tvaruje našu Zem. Odnáša materiál z jedného miesta a ukladá ho na inom. Tomuto procesu hovoríme erózia. Je to veľmi dôležité, lebo tým vzniká úrodná pôda na nížinách, kam rieka všetok ten materiál nakoniec prinesie.“
Filip si nabral do dlane trochu vody s pieskom. Keď voda odtiekla, na dlani mu ostali len lesklé zrniečka. „To je úžasné! Takže aj tento malý piesok kedysi patril k veľkej skale vysoko v horách?“
„Je to veľmi pravdepodobné,“ usmial sa jazvec Barnabáš. „Voda má neuveriteľnú trpezlivosť a silu.“
Rieka, ktorá ich rozhovor počúvala, sa ticho usmievala. Bola hrdá na svoju dlhú cestu a na prácu, ktorú vykonala. Vedela, že jej púť sa ešte nekončí. Pred sebou mala ešte veľa kilometrov, kým sa v objatí vln vleje do veľkého, nekonečného mora. A cestou bude ďalej trpezlivo a neúnavne tvarovať krajinu.
Ela a Filip sa rozlúčili s jazvecom a sľúbili si, že odteraz sa na každú rieku či potôčik budú pozerať inak. Ako na veľkého a múdreho staviteľa.
A čo vy, deti? Skúste si pri najbližšej prechádzke pri potoku všimnúť, aké kamienky sú na jeho dne. Sú ostré alebo hladké? A je voda úplne čistá, alebo si so sebou nesie malé kúsky hliny? S pomocou rodičov môžete postaviť malú hrádzu z kameňov a sledovať, akú silu má voda, keď ju chce prekonať. Uvidíte, aká je príroda fascinujúca vynálezkyňa