Slimáčik Ferko sa nepokojne zavrtel. Jeho domček, jeho krásna, zatočená ulita, mu bol akýsi tesný. Cítil sa v nej ako v kabátiku, z ktorého už dávno vyrástol. „Ach jaj,“ vzdychol si a vystrčil tykadlá čo najďalej. „Je čas stavať. Potrebujem nový kúsok domčeka, väčší a pevnejší.“
Sadol si na veľký lopúchový list, ktorý sa po nočnom daždi leskol ako naleštený. Vytiahol si z kapsičky steblo trávy, ktoré používal ako pravítko, a zamyslene si ho prikladal k okraju svojej ulity. „Aký veľký kúsok mám postaviť? Ak bude primalý, hneď mi bude zasa tesno. Ak bude priveľký, bude sa mi kývať a môžem sa prevrátiť.“
Najprv to skúsil len tak od oka. S veľkou usilovnosťou začal tvoriť nový prúžok svojej ulity. Pracoval celé dopoludnie. Keď bol hotový, hrdo sa na svoje dielo pozrel. Nový kúsok bol naozaj veľký, ale... bol krivý. Jeho krásna, hladká špirála bola zrazu hrboľatá a neforemná. Ferko sa skúsil pohnúť a celá ulita sa mu nebezpečne naklonila na jednu stranu. „Takto to nepôjde,“ zamrmlal sklamane. „Toto nevyzerá dobre a ani to nie je bezpečné.“ S ťažkým srdcom krehký, nepodarený kúsok odlomil.
Druhý pokus! „Teraz budem múdrejší,“ povedal si. „Postavím presne taký istý kúsok, ako bol ten posledný. Bude to krásne rovnomerné.“ Znova sa pustil do práce. Meral, porovnával a snažil sa, aby nová časť bola dokonalou kópiou tej predošlej. Keď skončil, výsledok bol lepší, ale stále nie dokonalý. Jeho ulita sa síce neprevracala, ale prestala sa pekne zatáčať. Vyzerala skôr ako čudná, hranatá rúrka. „Zase zle,“ povzdychol si Ferko a slimačím tempom sa odplazil pod kvet margarétky. „Prečo mi to nejde? Musí v tom byť nejaké tajomstvo.“
Ako tam tak sedel, smutný a unavený, z koruny stromu nad ním sa ozvalo múdre zahúkanie. „Hú-hú, Ferko, vidím, že máš staviteľské trápenie.“ Bola to pani Sova, najmúdrejšia obyvateľka záhrady. Zletela na konár bližšie k nemu.
„Dobrý deň, pani Sova,“ pozdravil Ferko. „Neviem si rady. Môj domček potrebuje nový kúsok, ale nedarí sa mi postaviť taký, čo by presne pasoval.“
Pani Sova si ho chvíľu premeriavala svojimi veľkými, múdrymi očami. „Vieš, Ferko, príroda nemá rada náhodu. Všetko v nej má svoje pravidlá a poriadok. Aj tvoja ulita. Namiesto toho, aby si vymýšľal, skús sa na ňu poriadne pozrieť. Odpoveď nosíš stále so sebou.“
Ferko sa zmätene pozrel na svoj chrbát. „Na mojej ulite? Veď je to len obyčajná zatočená ulita.“
„Skús si ju zmerať. Ale nie hocijako. Zmeraj si posledné dva kúsky, z ktorých si ju postavil,“ poradila mu pani Sova a zmizla v lístí stromu.
To bol nápad! Ferko vzal svoje stebielko a priložil ho k poslednej časti svojej ulity. „Dobre, táto časť má dĺžku... povedzme päť lienkiných krokov,“ počítal nahlas. Potom odmeral tú predchádzajúcu. „A táto pred ňou má dĺžku troch lienkiných krokov.“ Chvíľu premýšľal. Päť a tri. Čo s tým?
„Počkaj...“ zašepkal si a tykadlá sa mu zvedavosťou napli. Odmeral ešte starší kúsok. Ten mal dĺžku dvoch lienkiných krokov. A ten pred ním mal dĺžku jedného kroku. A ten úplne prvý, v samom strede, bol tiež maličký, asi ako jeden krok.
Zapísal si to slizkou cestičkou do prachu: 1, 1, 2, 3, 5.
Zrazu mu to došlo! Oči sa mu rozžiarili. „Už to vidím! Každý nový kúsok je presne taký veľký, ako súčet dvoch kúskov pred ním!“ vykríkol od radosti. „Jeden plus jeden sú dva! Jeden plus dva sú tri! Dva plus tri je päť! To je ono! To je to tajomstvo!“
Hneď vedel, aký veľký má byť jeho nový kúsok. Sčítal posledné dve čísla: tri plus päť. „Výsledok je osem! Môj nový kúsok musí mať dĺžku osem lienkiných krokov!“ S novým nadšením sa pustil do práce. Tentoraz to išlo ako po masle. Keď bol hotový, nový prírastok dokonale pasoval. Jeho špirála bola znova krásne hladká a elegantná. Domček bol priestranný a pevný.
„Ďakujem, pani Sova!“ zakričal smerom ku korune stromu.
Odvtedy sa stal Ferko najlepším staviteľom v celej záhrade. Ale bol aj veľmi zvedavý. „Ak toto pravidlo funguje na mojej ulite, možno ho nájdem aj inde,“ premýšľal. A tak sa vydal na prieskumnú výpravu.
Jeho prvá zastávka bola pri obrovskej slnečnici, ktorá sa otáčala za slnkom. Pozrel sa na jej stred, plný chutných semienok. Všimol si, že semienka netvoria len taký neusporiadaný chumáč. Boli usporiadané v nádherných špirálach, ktoré sa stáčali doľava aj doprava. „Čo myslíte, deti, nájdem tu svoje čarovné čísla?“ spýtal sa sám seba.
Začal počítať špirály. Tie, čo sa točili jedným smerom, napočítal do dvadsaťjeden. Potom začal počítať tie, čo sa krížili s prvými. A bolo ich presne tridsaťštyri! Ferko neveril vlastným tykadlám. Vytiahol si svoj zoznam čísel a pokračoval v sčítaní: päť plus osem je trinásť. Osem plus trinásť je dvadsaťjeden! A trinásť plus dvadsaťjeden je tridsaťštyri! „Je to tu! Aj slnečnica pozná moje tajomstvo!“ jasal.
Jeho ďalšia cesta viedla ku kvetinovému záhonu. Zbadal krásny kvet kosatca s tromi veľkými lupeňmi. „Tri! To je moje číslo!“ tešil sa. Hneď vedľa rástla iskerník s piatimi žltými lupeňmi. „Päť! Aj to poznám!“ A potom uvidel jemnú astru, ktorá mala presne dvadsaťjeden fialových lupienkov. Ferko bol nadšený. Všade, kam sa pozrel, nachádzal stopy tejto úžasnej postupnosti – v šiškách, v listoch na stonke, dokonca aj v tom, ako sa vetvili konáre stromov.
Pochopil, že neobjavil len pravidlo pre stavbu svojho domčeka. Objavil jedno z veľkých tajomstiev prírody, ktoré spája slimáka, kvet aj slnečnicu. Už nikdy viac nebol smutný, že musí stavať. Práve naopak. Vždy sa tešil na nový kúsok svojej ulity, lebo vedel, že je súčasťou nádherného a múdreho plánu.
Keď sa večer ukladal na spánok vo svojej dokonalej, priestrannej ulite, usmieval sa. „Zajtra spočítam lupene na šípovej ruži,“ zašepkal si.
A čo vy, deti? Skúsite si pri najbližšej prechádzke v záhrade alebo v parku všímať kvety a šišky? Nájdete aj vy tieto čarovné čísla? Skúste spočítať lupene na sedmokráske. Možno budete prekvapení, aké tajomstvo vám prezradí.