Prach tancoval vo svetle, ktoré sa lialo z malého okienka na povale. Vonia to tu starým drevom a tajomstvami, pomyslela si osemročná Klárka, keď opatrne zdvihla ťažké veko starej drevenej truhlice. Vedľa nej kľačal jej mladší brat Matej a zvedavo nakúkal dnu.
„Čo ak je to poklad?“ zašepkal a oči mu žiarili ako dva uhlíky.
„A čo ak sú tam pavúky?“ odvetil mu Klárkin hlas, ale aj tak sa usmievala. Milovala objavovanie.
Vnútri, medzi zažltnutými listami a babičkinou vyšívanou šatkou, ležalo niečo kovové a okrúhle. Nebolo to zlato ani striebro. Klárka to opatrne vybrala. Bol to predmet ťažký a studený na dotyk. Vyzeral ako starodávny kompas, ale namiesto svetových strán mal na ciferníku vyryté drobné, zvláštne symboly – usmievavé slnko, smutný mrak, prekvapený blesk a pokojný mesiac. Streľka v strede sa netriasla, ale jemne vibrovala, akoby počúvala tlkot jej srdca.
„Jéj, magnet!“ zvolal Matej a priložil k nemu kovovú sponku z vlasov, ktorú našiel na zemi. Sponka sa s cinknutím prichytila.
Klárka sa zamyslela. „Nie je to obyčajný magnet. Cítim, ako... ako bzučí.“
Práve vtedy vošla do izby ich mamina s košom plným voňavej bielizne. Mala v ruke svoje obľúbené pletacie ihlice, ktoré si na chvíľu odložila na stôl, aby zložila uterák. Klárka, stále držiac zvláštny kompas, prešla okolo stola. Ako sa priblížila k ihliciam, kompas v jej ruke sa zrazu rozžiaril teplým, zlatistým svetlom a streľka sa prudko otočila k slniečku na ciferníku.
Klárka na sekundu zavrela oči a zrazu nebola na povale. Ocitla sa uprostred farebných hôr mäkkej vlny. Okolo nej sa vznášali klbká všetkých farieb dúhy a jej ruky, akoby samy od seba, prepletali červenú niť s modrou a vytvárali nádherný vzor. Necítila námahu, len teplú, spokojnú radosť z tvorenia niečoho pekného a hebkého.
„Klári?“ ozval sa Matejov hlas a Klárka prudko otvorila oči. Znovu stála na drevenej dlážke, kompas v ruke už nesvietil.
„Čo sa stalo? Úplne si zbledla,“ vystrašil sa Matej.
„Ja... ja som plietla,“ vyhŕkla zo seba zmätene. „Ale nie naozaj. Bolo to ako sen. Mamin sen!“ Pozrela na mamu, ktorá si práve s úsmevom brala ihlice. „Mami, snívalo sa ti niekedy o pletení farebného šálu?“
Mama sa prekvapene zasmiala. „Ale áno, zlatko. Práve dnes ráno som premýšľala, aký pekný darček by to bol pre babičku.“
Súrodenci na seba vyvalili oči. Ten kompas... on naozaj niečo dokáže!
„Musíme to vyskúšať znova!“ zašepkala Klárka, keď mama odišla. „Ale tentoraz systematicky. Ako vedci!“
Vzali si zošit a ceruzku. Hore na stránku Klárka napísala: „Projekt: Tajomný kompas.“
Prvý pokus bol s maminou ihlicou. Klárka si zapísala: „Predmet: ihlica. Pocit: radosť, tvorenie. Sen: hory vlny.“
„Čo teraz?“ spýtal sa Matej.
„Potrebujeme niečo od niekoho iného,“ rozmýšľala Klárka. „Čo tak pani učiteľka?“
Na druhý deň v škole Klárka s malou dušičkou čakala na prestávku. Pani učiteľka si na katedre nechala svoje červené pero, ktorým im opravovala úlohy. Keď sa všetci vyhrnuli na chodbu, Klárka sa naoko vrátila po zabudnutú desiatu a potichu priložila kompas k peru.
Blesk! Tentoraz ju neobklopila vlna, ale čísla a písmená, ktoré tancovali vo vzduchu. Zrazu videla pred sebou Petríkovu domácu úlohu z matematiky. Všetky príklady mal správne. Klárka nepocítila svoju vlastnú radosť, ale radosť niekoho iného – hlboký, hrejivý pocit hrdosti a spokojnosti, že sa jej žiak niečo nové naučil a pochopil to. Ten pocit bol taký silný, až sa jej chcelo usmiať od ucha k uchu.
Doma to hneď zapísala do zošita. „Predmet: červené pero pani učiteľky. Pocit: hrdosť, spokojnosť. Sen: správne vypočítané príklady.“
„Páni,“ hlesol Matej. „Takže pani učiteľka sa teší, keď niečo vieme?“
„Presne tak,“ prikývla Klárka. „A teraz skúsime niečo ťažšie. Vieš, ako sa pán Kováč od susedov stále mračí?“
Pán Kováč bol starší pán, ktorý býval vo vedľajšom dome a málokedy sa usmial. Vždy, keď ho deti pozdravili, len niečo zamrmlal a odvrátil sa.
„Možno má zlé sny,“ navrhol Matej.
Klárke sa rozžiarili oči. To bola hypotéza! A hypotézy treba overiť.
Poobede videli pána Kováča, ako pracuje v záhrade. Na plote mal prevesenú starú záhradnícku rukavicu. Keď zašiel za dom, Klárka sa prikradla k plotu a opatrne priložila kompas k drsnej látke.
V okamihu sa všetko zmenilo. Zlaté svetlo vystriedal studený, modrastý svit a streľka kompasu sa s cvaknutím otočila k symbolu vystrašeného blesku. Klárka sa ocitla v tmavej, vlhkej pivnici. Všade okolo nej viseli husté pavučiny a zo všetkých kútov na ňu pozerali desiatky očí. Obrovské, chlpaté pavúky s dlhými nohami liezli po stenách a spúšťali sa zo stropu. Klárku zalial ľadový strach. Nebol to jej strach, bol cudzí, hlboký a ochromujúci. Chcela skríknuť, ale nemohla.
Trvalo to len chvíľu, no zdalo sa jej to ako večnosť. Keď sa sen rozplynul, triasla sa na celom tele.
„Čo si videla?“ spýtal sa Matej ustarostene.
„Pavúky,“ zašepkala Klárka. „Obrovské pavúky. On sa ich strašne bojí.“
Vtom sa pán Kováč vrátil. Všimol si deti pri plote a zamračil sa ako zvyčajne. „Čo tu chcete?“
Klárka sa zhlboka nadýchla. Namiesto toho, aby utiekla, povedala: „Pán Kováč, my sme sa len chceli spýtať... nemáte v záhrade nejakých pavúkov? My by sme ich mohli odniesť preč, ak chcete.“
Pán Kováč prekvapene zažmurkal. Jeho prísna tvár na chvíľu zmäkla. „Ako... ako to viete?“
„Len sme si mysleli,“ povedal rýchlo Matej.
Starý pán si povzdychol. „Áno, mám. Bojím sa ich od detstva. Preto sa mi tak ťažko pracuje v kôlni.“
V ten deň Klárka a Matej pomohli pánovi Kováčovi. Opatrne, s metlou a lopatkou, povymetali všetky pavúky z kôlne a odniesli ich na kraj lúky. Keď skončili, pán Kováč sa po prvýkrát usmial. Naozajstný, široký úsmev. Dokonca im dal za odmenu dve veľké červené jablká zo svojej jablone.
Večer si Klárka do zošita zapísala: „Predmet: rukavica pána Kováča. Pocit: strach. Sen: pavúky. Výsledok: Keď sme mu pomohli, usmial sa. Už chápeme, prečo bol smutný.“
Kompas snov bol úžasný vynález, ale Klárka začínala tušiť, že to nie je len hračka. Bola to aj veľká zodpovednosť.
Jedného večera sa však stalo niečo zvláštne. Klárka ukladala kompas do škatuľky od topánok, keď sa jej vyšmykol z ruky a s cinknutím spadol na zem. Dopadol presne vedľa malého, ošúchaného medvedíka, ktorého Matej poobede našiel na ihrisku a priniesol domov, dúfajúc, že nájdu jeho majiteľa.
V momente, keď sa kompas dotkol labky medvedíka, začal sa správať úplne inak. Namiesto jemného svetla z neho vyšľahol oslepujúci záblesk. Streľka sa roztočila tak rýchlo, až sa zlievala do jedinej machule. Kompas bzučal ako nahnevaný čmeliak a celá izba sa ponorila do chladného, sivého prítmia.
Klárka pocítila, ako ju niečo ťahá dovnútra sna, no tentoraz to bolo iné. Silnejšie a zúfalejšie. Ocitla sa na obrovskom, prázdnom námestí. Všade bola hmla a ticho. Žiadne farby, žiadni ľudia. Len pocit drvivej samoty a straty. Hľadala Mateja, mamu, kohokoľvek, ale nikto tam nebol. Z diaľky sa ozýval tichý plač.
„Matej! Pomoc!“ skúsila zakričať, ale z úst jej nevyšiel žiadny zvuk. Tento sen ju nechcel pustiť. Bola v ňom uväznená.
„Klári!“ skríkol Matej, ale sestra nereagovala. Stála ako socha, s očami dokorán a plnými sĺz, no nevidela ho. Po líci jej pomaly stekala jedna veľká slza, hoci v tom strašidelnom sne nemohla ani plakať. Kompas v jej ruke hučal a pulzoval chladným, nepríjemným svetlom. Streľka sa stále točila a ukazovala na jediný symbol, ktorý doteraz nevideli: zlomené srdce.
Matejovi to docvaklo. Toto nebol sen, bola to nočná mora. A nebola Klárkina. Patrila tomu medvedíkovi. Prístroj nezobrazoval len emócie, on ich zosilňoval a vytváral z nich svety. A emócia straty bola taká silná, že Klárku uväznila.
Musí ich oddeliť! Ale bál sa dotknúť kompasu. Čo ak ho to vtiahne tiež? Chvíľu bezradne stál, no keď videl, ako sa Klárka začína triasť od chladu, ktorý sálal zo sna, strach ustúpil odhodlaniu.
Medzitým v sivom sne kráčala Klárka v ústrety tichému plaču. Hmla bola taká hustá, že si nevidela na špičky topánok. Cítila zúfalstvo toho plaču až v kostiach. Potom konečne rozoznala v hmle malý obrys. Na studených dlažobných kockách sedela schúlená postavička a triasla sa. Bolo to malé dievčatko, možno ešte menšie ako Matej, s dvoma vrkočmi. Objímalo si kolená a žalostne plakalo.
„Môj Macko,“ vzlykalo. „Stratil sa. Už ho nikdy neuvidím. Som tu úplne sama.“
Klárka cítila jej bolesť, akoby bola jej vlastná. Zabudla na svoj strach a pomaly k nej pristúpila. Natiahla ruku, chcela sa dievčatka dotknúť, utešiť ho, povedať mu, že nie je sama.
V tej istej chvíli sa Matej v skutočnom svete odhodlal. Zatvoril oči a z celej sily buchol do Klárkinej ruky. Nebolo to silné buchnutie, skôr len rýchle šťuchnutie, ale stačilo. Kompas odletel a s tupým cengotom dopadol na koberec na druhom konci izby. Medvedík zostal ležať na zemi, zrazu len kus ošúchaného plyšu.
Pre Klárku sa svet roztrieštil na tisíc sivých črepín. Dievčatko aj námestie zmizli v oslnivom záblesku tmy. Pocítila závrat a prudký pád, akoby ju niekto pustil z veľkej výšky.
Zhlboka sa nadýchla a klesla na kolená. Triasla sa, ale už bola späť. V ich teplej izbe, kde svietila lampa na stole a na zemi sedel jej vystrašený brat.
„Si v poriadku?“ spýtal sa Matej udýchane.
Klárka len prikývla, ešte stále neschopná slova. Pozrela na kompas, ktorý ležal ticho v kúte. Už nesvietil, ani nevibroval. Bol opäť len kusom starého kovu. Potom jej pohľad padol na medvedíka.
„Bolo to hrozné,“ zašepkala konečne, keď sa jej vrátil hlas. „Ten sen... to bolo dievčatko, ktoré stratilo toho medvedíka. Volá sa Macko. A ona si myslí, že je teraz úplne sama na svete.“
Obaja sa pozreli na plyšovú hračku. Už to nebol len nález z ihriska. Bol to posol, nositeľ veľkého smútku.
„Musíme ju nájsť,“ povedala Klárka odhodlane. „Musíme jej vrátiť Macka.“
Matej vážne prikývol. Už to nebol len vedecký projekt. Bola to misia.
Klárka zodvihla zošit a ceruzku. Prelistovala na novú, čistú stranu a hore napísala veľkými písmenami: „OPERÁCIA: ZÁCHRANA MACKA.“
Pod to si zapísala: „Predmet: stratený medvedík. Pocit: zúfalstvo, samota, smútok. Sen: dievčatko s vrkočmi na prázdnom námestí.“
„Ale ako ju nájdeme?“ spýtal sa Matej. „Nevieme, ako vyzerá, ani kde býva.“
Klárka sa zamyslela a pozrela na kompas. Bol nebezpečný, to už vedela. Ale tiež im ukázal, čo majú robiť. „Možno... možno nám pomôže znova,“ povedala potichu. „Ale tentoraz musíme byť opatrnejší. Veľmi opatrní.“ Vedela, že sen toho dievčatka bol desivý, no zároveň im dal jedinú stopu – jej tvár a jej hlas.
Na druhý deň ráno vzali Macka so sebou do školy. Plán bol jednoduchý: prejsť sa po všetkých triedach pre menšie deti a dúfať, že niekto spozná buď medvedíka, alebo že Klárka spozná dievčatko zo sna.
S Mackom opatrne schovaným v školskej taške sa súrodenci vybrali na svoju misiu hneď počas veľkej prestávky. Srdce im obom búšilo. Klárka zvierala v ruke zošit s poznámkami, akoby to bola mapa k pokladu, a Matej niesol tašku s medvedíkom ako vzácny náklad.
Ich prvou zastávkou bola trieda prvákov. Učiteľka im dovolila na chvíľu vojsť. Klárka a Matej stáli pred tabuľou a Matej opatrne vytiahol Macka.
„Ahojte,“ začala Klárka trochu neisto. „Nenašli sme tohto medvedíka na ihrisku. Chýba niekomu z vás?“
V triede to zašumelo. Niekoľko detí sa prihlásilo, že chcú takého istého, ale nikto netvrdil, že je jeho. Jedno dievčatko s veľkou ružovou mašľou sa na medvedíka pozrelo a povedalo: „Tento je smutný. Má ošúchaný noštek.“
Mala pravdu. Deti si ho poobzerali, no nikto v ňom nespoznal svojho strateného kamaráta. Sklamaní sa poďakovali a prešli do vedľajšej triedy druhákov. Výsledok bol rovnaký. Klárkin počiatočný optimizmus pomaly vädol. Čo ak to dievčatko nechodí do ich školy? Čo ak ho už nikdy nenájdu?
„Možno sme si to len vymysleli,“ zašomral Matej, keď stáli na chodbe. „Možno to bol len zlý sen.“
„Nebol,“ odvetila Klárka pevne, hoci aj jej sa do očí tisli pochybnosti. „Cítila som to. Ten smútok bol skutočný. A videla som ju. Mala vrkoče.“
Ostávala posledná nádej: škôlkari, ktorí mali svoju triedu v prístavbe na konci chodby. Keď vošli dnu, ovalil ich veselý krik a chaos. Malé deti pobehovali okolo, stavali si kocky a kreslili. Učiteľka sa na nich milo usmiala a pomohla im získať si pozornosť.
Znova vytiahli Macka. Tentoraz sa okolo nich zhŕkol hlúčik zvedavých tváričiek. Deti naťahovali ručičky, chceli sa medvedíka dotknúť. Ale ani tu nikomu nechýbal.
Zazvonilo. Prestávka sa skončila. S ťažkým srdcom a s Mackom späť v taške sa vracali do svojej triedy. Misia zlyhala. Klárke bolo do plaču. Nielen preto, že dievčatko nenašli, ale aj preto, že si predstavovala, aké musí byť práve teraz smutné, keď ani len netuší, že jej kamarát je tak blízko.
Prechádzali okolo hlavného vchodu do školy. Vonku začínalo mrholiť a obloha bola sivá, takmer rovnako ako v tom desivom sne. Zrazu Klárka zastala.
„Počuješ to?“ zašepkala.
Matej napol uši. Spoza rohu, od lavičiek pri školskej bráne, sa ozýval tichý, prerývaný plač. Ten zvuk jej okamžite pripomenul sen. Bol to ten istý žalostný nárek plný samoty.
Opatrne sa zakradli za roh. Na jednej z lavičiek sedelo malé dievčatko, schúlené do klbka. Malo na sebe červený pršiplášť a z kapucne mu vytŕčali dva tenké, hnedé vrkoče. Plakalo tak usedavo, až sa mu triasli plecia.
Klárka ju spoznala okamžite. Bola to ona. Dievčatko z námestia v hmle.
Pomaly k nej pristúpili. Dievčatko zdvihlo uplakanú tvár. „Mamina... ešte... neprišla,“ dostalo zo seba pomedzi vzlyky. „Všetci už odišli.“
Klárke sa zovrelo srdce. Znova ten pocit samoty. Nielenže stratila hračku, teraz sa cítila opustená aj tu, v skutočnom svete.
„Neboj sa, určite hneď príde,“ povedala Klárka jemne. Sadla si k nej na lavičku. „Pozri, niekto ťa tu čakal.“
Matej otvoril tašku a Klárka z nej pomaly vytiahla ošúchaného medvedíka. Podala ho dievčatku.
To na sekundu prestalo plakať. Oči sa jej rozšírili v nemom úžase. Potom z jej hrdla vyšiel tichý výkrik radosti. „Macko!“ Schmatla medvedíka a silno ho k sebe privinula. Tvár si zaborila do jeho plyšového kožúška. Už neplakala od smútku, ale od šťastia.
„Kde ste ho našli? Hľadala som ho všade! Myslela som, že som ho navždy stratila!“ hovorila rýchlo a bozkávala medvedíka na ošúchaný nos.
Práve vtedy k bráne pribehla udychčaná mladá žena. „Lienka, prepáč, zlatko! V meste bola hrozná zápcha.“ Keď uvidela medvedíka v dcérinom náručí, prekvapene zastala. „Macko! Tak predsa sa našiel!“
Lienka, ako sa dievčatko volalo, so žiariacimi očami ukázala na Klárku a Mateja. „Oni ho našli! Oni mi ho priniesli!“
Mamina sa na súrodencov vďačne usmiala. „Ďakujem vám, ani neviete, akú ste jej urobili radosť. Bez neho ani nezaspí.“
Keď Lienka s mamou odchádzali, dievčatko sa ešte otočilo a zamávalo im. V jednej ruke držalo maminu dlaň, v druhej zvieralo svojho zachráneného Macka. Už nebola sama.
Klárka a Matej sa vracali domov v tichom daždi. V ruke Klárka zvierala zošit. Doma ho otvorila a pod zápisky o operácii dopísala: „Misia splnená. Majiteľka: Lienka. Výsledok: Macko je doma. Lienka sa usmieva.“
Potom sa pozrela na kompas, ktorý ležal na stole. Dnes ho nepoužili, no bez neho by nikdy nevedeli, koho majú hľadať. Už to nebola len záhadná hračka. Bol to kompas, ktorý neukazoval sever, ale cestu k pocitom iných ľudí. A Klárka cítila, že ich spoločná cesta s ním sa ešte len začala. Čo asi ukáže, keď sa streľka otočí na smutný mrak alebo na pokojný mesiac?
Nasledujúce dni boli tichšie. Kompas ležal v Klárkinej zásuvke, zabalený v mäkkom flanelovom vrecku. Už to nebol len vzrušujúci objav, ale aj pripomienka desivého, chladného námestia a Lienkinho smútku. Súrodenci vedeli, že sa s ním nemôžu hrať len tak z rozmaru.
„Mali by sme ho odniesť späť na povalu,“ navrhol Matej jedného sobotného rána, keď pomáhali babičke polievať muškáty na balkóne.
„A čo ten mrak a mesiac?“ namietla Klárka potichu. „Stále nevieme, čo znamenajú. Je to ako mať knihu a prečítať len polovicu.“
Ich babička, ktorá práve vošla do izby s podnosom s čajom a koláčmi, sa na nich usmiala. Bol to jej typický úsmev – láskavý, no Klárke sa zdalo, že v kútikoch jej očí sa skrýva akýsi tieň. Vždy tam bol, aj keď sa smiala.
„Načo myslíte, detičky moje?“ spýtala sa a položila podnos na stôl.
„Len tak,“ vyhla sa odpovedi Klárka, no jej pohľad zablúdil k starému, ošúchanému kreslu v rohu izby. Patrilo dedkovi. Nikto v ňom nesedel, odkedy zomrel, no babička ho stále oprašovala a udržiavala, akoby na niekoho čakalo.
V tej chvíli Klárke svitlo. Toto bola príležitosť. Opatrná, ale dôležitá.
Keď babička odišla do kuchyne po cukor, Klárka kývla na Mateja. Rýchlo vytiahla z vrecka kompas. Srdce jej búšilo, no ruky mala pevné. Pristúpila ku kreslu a jemne priložila studený kov na ošúchanú opierku.
Nič sa nestalo. Žiadne svetlo, žiadne bzučanie.
„Asi to funguje len na veci, ktoré ľudia používajú,“ zašepkal Matej sklamane.
Klárka sa však nevzdávala. Nepritlačila kompas silnejšie, namiesto toho zavrela oči a sústredila sa. Myslela na babičku, na jej láskavý pohľad s tieňom smútku. A vtedy to prišlo.
Kompas sa nerozžiaril, ale pomaly, akoby neochotne, z neho začalo vychádzať jemné, sivasté svetlo. Streľka sa s tichým zavŕzganím pohla a zastala presne na symbole smutného mraku.
Svet okolo Klárky nestmavol ani sa nestratil. Skôr stratil farbu. Ocitla sa v tej istej izbe, no všetko bolo akoby za závojom dažďa. Farby boli vyblednuté, zvuky tlmené. Nebol to desivý sen, skôr melancholická spomienka.
V dedkovom kresle sedel dedko. Klárka ho poznala z fotiek – bol vysoký, s dobráckymi očami a hustými fúzmi. Usmieval sa. Oproti nemu stála mladá babička a smiala sa. Z gramofónu v rohu hrala tichá, pomalá hudba. Klárka videla, ako dedko vstal, chytil babičku za ruku a začali spolu pomaly tancovať uprostred obývačky.
Nebol v tom strach ani zúfalstvo. Len nekonečná, tichá nostalgia. Klárka cítila babičkinu lásku, takú silnú a hmatateľnú, ale zároveň aj jemnú bolesť z toho, že táto chvíľa je už navždy preč. Bolo to ako pozerať sa na slnko cez zamračenú oblohu – vedela, že slnko tam je, ale mraky ho tlmili a chladili jeho teplo.
Keď sa sen rozplynul, Klárka stále stála pri kresle. V očiach ju štípali slzy.
„Čo to bolo?“ spýtal sa Matej.
„Tanec,“ odpovedala Klárka ticho. „Babička s dedkom tancovali. Ona nie je nešťastná. Jej len... chýba.“
Vrátili sa k stolu práve vo chvíli, keď prišla babička s cukorničkou. Znova sa usmiala tým svojím známym spôsobom. No Klárka už ten úsmev videla inak. Videla zaň, do tej izby s vyblednutými farbami.
„Babi,“ ozvala sa Klárka odvážne, „tancoval dedko rád?“
Babička prekvapene zdvihla zrak. Jej úsmev na chvíľu zmizol, no potom sa vrátil, tentoraz oveľa jasnejší, akoby mraky na chvíľu ustúpili slnku.
„Och, áno,“ povedala a hlas sa jej zatriasol. „Veľmi rád. Vždy hovoril, že aj keď hudba dohrá, tanec v srdci zostane.“ Pozrela sa na prázdne kreslo a prvýkrát pred nimi si neutrela slzu, ktorá jej pomaly stiekla po líci. Ale nebola to smutná slza.
Matej, ktorý všetko pochopil, vstal a objal babičku okolo pása. „A naučíš tancovať aj nás?“
Babička sa zasmiala, tentoraz naozaj, od srdca. „Ale samozrejme, vy moji tanečníci.“
V ten večer si Klárka do zošita zapísala: „Predmet: dedkovo kreslo. Symbol: smutný mrak. Pocit: nostalgia, láska, chýbanie. Sen: tanec.“ A pod to pridala novú poznámku: „Niektorý smútok sa nedá opraviť. Ale dá sa s ním tancovať.“
A tak im zostával už len posledný symbol. Pokojný mesiac. Klárka si ho predstavovala ako tichú, hlbokú vodu. Aký pocit asi predstavuje? Spokojnosť? Pokoj? Alebo niečo úplne iné?
O niekoľko dní neskôr priniesol ocko domov veľkú kartónovú škatuľu. Bol unavený z práce, no oči mu žiarili. „Prekvapenie!“ zvolal.
V škatuli, zabalený v bublinkovej fólii, bol úplne nový teleskop. „Keď bude jasno, pozrieme sa na hviezdy. A možno aj na Mesiac,“ povedal a pohladil lesklý čierny tubus. Klárka videla, s akou láskou a vzrušením sa ho dotýka. Celý život sníval o tom, že bude pozorovať nočnú oblohu.
A vtedy to Klárke napadlo. Toto bola tá pravá chvíľa. Keď ocko odišiel pre stojan, nenápadne sa priblížila k teleskopu a priložila k nemu kompas.
Kompas v jej ruke sa okamžite prebudil. Nevyžaroval z neho ani teplé zlato slnka, ani chlad sivého mraku. Z kovového tela začalo prúdiť mäkké, mliečne svetlo, strieborné a pokojné ako svit mesiaca v splne. Streľka sa nepohla prudko ani zavŕzgane. Plynulo a ticho, akoby plávala vodou, sa otočila a s jemným cvaknutím zapadla na symbol pokojného mesiaca.
Klárka nezavrela oči, svet okolo nej sa jednoducho a potichu rozplynul. Neocitla sa v žiadnej izbe ani na námestí. Plávala v tichu vesmíru.
Pod ňou sa otáčala nádherná modro-biela guľa – Zem. Okolo nej neboli len biele bodky hviezd, ale aj farebné hmloviny, ktoré vyzerali ako obrovské akvarelové maľby na čiernom plátne. Nebolo tam chladno ani strašidelne. Práve naopak. Klárka cítila hlboký, nekonečný pokoj. Nebol to jej pocit, bol to ockov. Cítila jeho celoživotnú fascináciu, úžas nad tou tichou, nepredstaviteľnou veľkosťou. Cítila túžbu nie nájsť odpovede, ale len sa dívať a byť súčasťou toho majestátneho ticha. Bol to sen, ktorý nebol o tvorení, strachu či spomínaní. Bol to sen o čistom bytí a úžase.
O malú chvíľu sa sen potichu stiahol, ako odliv mora. Klárka stála v obývačke, kompas v jej ruke bol opäť chladný a tichý. V srdci jej však zostal ten pocit vesmírneho pokoja.
„Tak, stojan je tu!“ vošiel do izby ocko a s námahou niesol ťažký trojnohý statív. „Teraz to už len poriadne zmontovať a čakať na jasnú noc.“ S úsmevom pohladil teleskop. „Vieš, Klári, niekedy sa pozerám na oblohu a predstavujem si, aké to tam hore musí byť tiché.“
Klárka na neho pozrela očami, ktoré zrazu rozumeli oveľa viac. „Oci, ono to nie je len o pozeraní, však?“ povedala potichu. „Je to o tom, aké je to všetko obrovské a tiché.“
Ocko prekvapene prestal uťahovať skrutku a pozrel sa na dcéru. V jej očiach uvidel zvláštny, dospelý záblesk pochopenia. Usmial sa, tentoraz oveľa hlbšie a osobnejšie. „Presne tak, moja malá astronómka. Presne tak.“
Večer si Klárka sadla za stôl a otvorila zošit. Matej jej pozeral cez plece. Na poslednú prázdnu stranu napísala: „Projekt: Tajomný kompas – UKONČENÝ.“
Nižšie spísala posledný záznam: „Predmet: Ockov nový teleskop. Symbol: pokojný mesiac. Pocit: úžas, pokoj, fascinácia. Sen: tichý vesmír.“
Zavrela zošit. Všetky symboly boli odhalené. Slnko bola radosť z tvorenia. Blesk bol ochromujúci strach. Mrak bol smútok zo spomienok. A Mesiac bol pokojný sen o nekonečne.
Pozrela sa po izbe. Mama si ticho na pohovke prezerala časopis o pletení. Ocko pri okne leštil šošovku teleskopu a potichu si pohmkával. Matej si vedľa nej kreslil vesmírnu raketu. Vonku za oknom sedela na strome babička so zamatovým pohľadom. A Klárka zrazu pochopila všetko.
Ten kompas nebol bránou do magických svetov. Bol kľúčom k svetom, ktoré boli ukryté priamo v ľuďoch okolo nej. Každý nosil v sebe svoje slnká a mraky, svoje blesky aj svoje tiché mesiace. Skutočný poklad nebola tá stará vec z kovu a skla, ale tie neviditeľné svety v ľuďoch, ktorých milovala. A ten najväčší objav bol, že niekedy stačí len správna otázka, pomocná ruka alebo spoločný tanec, aby sa tie svety na chvíľu otvorili aj bez kúzla.
Klárka vzala kompas, jemne ho pobozkala na chladné sklíčko a odložila ho späť do starej drevenej truhlice na povale, medzi zažltnuté listy a babičkinu vyšívanú šatku. Jeho práca bola hotová. A jej sa práve začínala.