Veverička Vierka poskakovala po slnkom zaliatej lúke a v labkách zvierala ten najkrajší oriešok z celej sezóny. Bol veľký, hladký a sľuboval hostinu na niekoľko dní. „Musím si ho skryť na bezpečné miesto,“ povedala si a zamierila k veľkej, sivej skale, ktorá stála na kraji lesa ako starý, zamyslený obor.
„Tu bude v bezpečí!“ zapišťala a začala labkami hrabať pri päte skaly. No nech sa snažila, ako chcela, pazúriky jej len kĺzali po tvrdom povrchu. „Ach jaj! To je tvrdé ako... no, ako skala!“ zafučala nespokojne. Posunula sa o kúsok ďalej a skúsila to znova. A znova. Nič.
Práve vtedy sa k nej dokotúľal jej kamarát, ježko Palko. Zvedavo vystrčil svoj malý, vlhký noštek spomedzi pichliačov. „Čo to tu vyvádzaš, Vierka? Vyzeráš, akoby si chcela preraziť dieru do sveta.“
„Ale kdeže, Palko! Len do tejto skaly,“ vzdychla Vierka a ukázala na oriešok. „Chcem si schovať svoj poklad, ale tu dole je zem nejaká čudná. Tu je tvrdá ako kameň, ale o kúsok ďalej je úplne mäkká a kyprá.“ A naozaj, len pár krokov od skaly bola zem tmavá, voňavá a plná života.
Palko prikývol. „To je záhada. Prečo je to tak?“
Vtom sa ozval hlboký, dunivý hlas, ktorý akoby vychádzal priamo zo zeme. „Pretože ja som matkou tej kyprej zeme.“
Vierka s Palkom od strachu podskočili. Rozhliadali sa okolo seba, no nikde nikoho. „Kto to hovorí?“ spýtala sa Vierka bojazlivo.
„To som ja. Stará skala,“ zahrmel hlas opäť, tentoraz jemnejšie. „Nemusíte sa ma báť. Len tu tak sedím a pozorujem svet už tisíce a tisíce rokov.“
Vierka nabrala odvahu. „Ty si matkou zeme? Ale... veď ty si len tvrdý kameň. A zem je mäkká a voňavá. Ako je to možné?“
Skala sa potichu zasmiala, až sa z nej otriaslo pár zrniek prachu. „Je to dlhý príbeh. Chcete ho počuť? Mám naň veľa času.“
„Áno, prosíme!“ vyhŕkli obaja kamaráti naraz a sadli si na mach vedľa skaly.
„Dobre teda. Kedysi, veľmi, veľmi dávno, som bola súčasťou obrovskej hory,“ začala skala rozprávať. „Bola som silná a hrdá. Nič ma nemohlo zlomiť. Ale potom prišiel vietor. Najprv len tak poletoval, šteklil ma a spieval mi piesne. No fúkal každý deň, každú noc, rok za rokom. Jemne, ale vytrvalo ma hladil a ošuchoval, ako keď vy hladíte svoj kožúšok. A zakaždým si so sebou odniesol maličký, neviditeľný kúsok prachu z môjho povrchu.“
„Len prach?“ čudovala sa Vierka.
„Len prach,“ potvrdila skala. „Ale po stovkách rokov to už bola pekná kôpka. Potom prišiel dážď. Voda tancovala po mojom tele a hľadala každú malú prasklinku, každý drobný škrabanec. Zatekala do nich a robila ich o trošku väčšími.“
„A potom prišla zima,“ pokračovala skala a jej hlas bol zrazu tichší, akoby spomínala na niečo chladné. „Voda, ktorá ostala v mojich prasklinách, zamrzla. A viete, deti, čo robí ľad, keď mu je zima? Rád sa rozťahuje. Potrebuje viac miesta. A tak potichu, ale s obrovskou silou tlačil na moje vnútro. Prask! A odlomil sa zo mňa prvý malý kamienok.“
Palko sa zvedavo pozrel na malé kamienky rozsypané okolo skaly. „Aha! Takže tieto kamienky boli kedysi súčasťou teba?“
„Presne tak,“ prikývla skala. „A nebolo to len raz. Stalo sa to tisíckrát a ešte raz toľko. Vietor fúkal, dážď tiekol a mráz ma lámal. Znova a znova. Z veľkého kusa hory sa stala skala. Zo skaly sa odlamovali kamene. A vietor a voda o seba tie kamene tak dlho šúchali, až sa z nich stali maličké okruhliaky a nakoniec jemný piesok.“
„Páni!“ vydýchla Vierka. „To muselo trvať strašne dlho.“
„Trvalo,“ súhlasila skala. „Ale to ešte nie je koniec príbehu. Mala som pod sebou kopu kamienkov a piesku, ale stále to nebola tá voňavá zem, ktorú poznáte. Chýbalo jej ešte niečo dôležité.“
„A čo to bolo?“ spýtal sa Palko.
„Život,“ odpovedala skala. „Na jeseň na kamienky napadalo lístie zo stromov. Na jar odkvitnuté kvety. Občas tam spadol unavený chrobáčik alebo motýľ, ktorý dožil svoj život. Všetky tieto veci vytvorili na kamienkoch mäkkú perinku. Dážď ich polieval a slnko hrialo. Pomaličky sa začali meniť.“
Vierka naklonila hlavu. „Meniť? Ako?“
„Rozpadali sa na ešte menšie a menšie kúsky, až sa z nich stala tmavá, na živiny bohatá hmota. Múdri ľudia to volajú humus. Je to vlastne to najlepšie jedlo pre zem. Zmiešalo sa to s mojím pieskom a kamienkami. A tak, kúsok po kúsku, vznikla úrodná pôda.“
Skala stíchla a obaja kamaráti sa pozerali na zem pod svojimi nohami úplne inými očami. Uvideli v nej drobné kúsky piesku, malé kamienky, tmavé čiastočky rozpadnutého lístia a všetko to voňalo dažďom a lesom.
„Takže... ty nie si len skala,“ zašepkala Vierka s úctou. „Ty si vlastne mamou tejto hliny! Dávaš jej pevný základ a potom príroda pridá všetko ostatné.“
„Presne tak, maličká,“ usmiala sa skala. „Je to nekonečný cyklus. Ja sa pomaly mením na zem a v tej zemi môže vyrásť nový život. Napríklad malá trávička, voňavá fialka alebo...“
„...alebo môj oriešok!“ zvolala Vierka a oči jej zažiarili. Opatrne vzala svoj poklad a namiesto toho, aby ho skrývala pri tvrdej skale, urobila jamku do mäkkej, úrodnej pôdy o kúsok ďalej. Jemne do nej vložila oriešok a zahrabala ho.
„Ďakujem ti, pani skala,“ povedal Palko. „Teraz už rozumiem, prečo sú niektoré miesta tvrdé a iné mäkké. A prečo je dôležité starať sa o zem.“
Stará skala len spokojne mlčala. Slnko hrialo jej sivý chrbát a ona vedela, že jej dlhý príbeh bude pokračovať. Z malého orieška, ktorý Vierka práve zasadila, raz možno vyrastie mohutný strom. A jeho korene sa budú držať v zemi, ktorá vznikla z nej – zo starej, múdrej skaly, ktorá sa tisíce rokov učila trpezlivosti od vetra, vody a mrazu.
A čo vy, deti? Keď budete nabudúce na prechádzke v prírode, skúste sa pozrieť pod nohy. Možno aj vy nájdete miesto, kde sa tvrdá skala stretáva s mäkkou zemou. Skúste si s pomocou rodičov vziať do ruky kúsok pôdy a preskúmať, z čoho sa skladá. Uvidíte, že aj ten najmenší kúsok zeme rozpráva svoj vlastný, úžasný príbeh.