Vysoko v horách, tam, kde sa oblaky dotýkajú skalnatých štítov, býval svišť Filip. Mal svoj obľúbený slnečný kameň. Bol hladký, teplý a mal presne taký tvar, aby sa na ňom dalo pohodlne ležať a vyhrievať si kožuštek. Jedného rána však Filip pribehol na svoje miesto a neveril vlastným očiam. Jeho kameň bol preč! Namiesto neho tam ležala kopa štrku a malých kamienkov.
„Kto mi to urobil?“ pískal nahnevane a dupal malou labkou. „Kde je môj kameň?“
Práve vtedy okolo neho preskackala jeho najlepšia kamarátka, kamzičia slečna Eliška. Mala dlhé, šikovné nohy a nebála sa ani tých najstrmších skál.
„Čo sa ti stalo, Filip? Vyzeráš, akoby ti niekto zjedol všetky zásoby orieškov,“ zasmiala sa.
„Horšie! Niekto mi ukradol môj najlepší kameň na svete a nechal tu tento neporiadok,“ žaloval sa Filip a ukázal na hromadu ostrých kamienkov.
Eliška zvedavo naklonila hlavu. „To je zvláštne. A počuješ to? Ten zvláštny zvuk?“
Filip stíchol a načúval. Z výšin nad nimi sa ozývalo hlboké, pomalé dunenie. Nebol to hrom a nebol to ani vietor. Znelo to, akoby sa celá hora potichu a pomaličky hýbala. Chvíľami sa im dokonca zatriasla zem pod kopýtkami a labkami.
„Poďme sa pozrieť, čo to je!“ navrhla odvážna Eliška. „Vyleziem hore a zistím, čo sa deje.“
„Počkaj, idem s tebou!“ rozhodol sa Filip. Zvedavosť bola silnejšia ako strach.
Spoločne stúpali vyššie a vyššie. Cesta, ktorú poznali, bola zrazu iná. Na miestach, kde boli predtým hladké skaly, sa teraz nachádzali hlboké ryhy, akoby ich niečo obrovské poškrabalo. Dunenie bolo stále silnejšie. Nakoniec dorazili na okraj širokého údolia, ktoré sa tiahalo medzi najvyššími vrcholmi. Pohľad, ktorý sa im naskytol, im vyrazil dych.
Celé údolie vypĺňala obrovská rieka z belasého a bieleho ľadu. Na slnku sa iskrila, akoby bola posiata miliónmi diamantov. Pohybovala sa neuveriteľne pomaly, ale jej sila bola zjavná. Na svojom povrchu niesla obrovské balvany, veľké ako domy, a tlačila pred sebou hromady skál a zeminy. Práve toto pomalé drvenie a posúvanie kameňov vytváralo ten hlboký, dunivý zvuk.
„Čo je to?“ zašepkal ohromene Filip. „Je to zamrznutá rieka, ktorá tečie?“
„Nikdy som nič také nevidela,“ priznala Eliška a jej odvážny hlas znel trochu neisto. „Je to obrovské a silné.“
Nevedeli si to vysvetliť, a tak sa rozhodli zájsť za najmúdrejšou bytosťou v okolí – za starou sovou Hedou, ktorá hniezdila vo vysokej jedli. Heda si ich vypočula s privretými očami a potom múdro zahúkala.
„Hú-hú! To, čo ste videli, je Dedko Ľadovec. Je starší ako všetky stromy v tomto lese a silnejší ako sto medveďov. Nie je to rieka, aj keď sa tak hýbe.“
„Dedko Ľadovec?“ spýtali sa obaja naraz.
„Áno,“ prikývla Heda. „Je to obrovská masa snehu, ktorý sa za dlhé, dlhé roky tak stlačil, až sa z neho stal ľad. Je taký ťažký, že sa vďaka gravitácii, teda zemskej príťažlivosti, veľmi pomaly posúva dolu údolím. Je to taký pomalý pohyb, že si ho ani nevšimnete, keď sa na neho pozeráte.“
„Ale ako potom vieme, že sa hýbe?“ čudoval sa Filip. „A prečo berie kamene?“
„To je výborná otázka!“ pochválila ho Heda. „Skúste na to prísť sami. Ako by ste mohli dokázať, že sa niečo pohlo, aj keď to nevidíte?“
Filip a Eliška sa zamysleli. „Čo ak... čo ak si označíme miesto, kde je teraz?“ navrhol Filip. „Mohli by sme položiť niečo farebné presne na okraj ľadu. A keď sa vrátime neskôr, uvidíme, či je to stále na tom istom mieste!“
„Geniálne!“ skríkla Eliška. „Ja nájdem ten najlepší kameň na označenie!“ Odbila preč a o chvíľu sa vrátila s krásnym červeným kameňom, ktorý svietil už z diaľky.
Spoločne sa vrátili k ľadovcu. Opatrne položili červený kameň presne na miesto, kde sa končil ľad a začínala skala. Filip si dokonca nakreslil paličkou do hliny malú mapku. Značku „X“ urobil tam, kde položili kameň.
„Tak,“ povedal spokojne. „Teraz musíme čakať. Poďme zatiaľ preskúmať tie škrabance na skalách.“
Zistili, že Dedko Ľadovec funguje ako obrovský brúsny papier. Kamene, ktoré v sebe niesol zamrznuté, brúsili a hladili skaly pod sebou. Vytvárali tak hladké plochy a hlboké ryhy. Tá obrovská hromada kameňov a hliny, ktorú ľadovec tlačil pred sebou, sa volá moréna. Filip si to hneď zapísal do svojej mapky.
Prešli tri dni a tri noci. Filip a Eliška sa netrpezlivo vrátili na svoje pozorovacie miesto. Už z diaľky videli svoj červený kameň. No niečo bolo inak.
„Pozri!“ vykríkol Filip. „Ten kameň je tam, kde sme ho nechali, ale ľad už nie je pri ňom! Posunul sa!“
Bola to pravda. Okraj Dedka Ľadovca bol teraz o pár krokov ďalej v údolí. Zanechal za sebou vyhladenú skalu a ich červený kameň ležal osamote niekoľko metrov za ním.
„On sa naozaj hýbe!“ jasala Eliška. „Sova Heda mala pravdu! Je to najpomalší a najsilnejší silák na svete!“
Zrazu si Filip všimol ešte niečo. V mieste, kde sa ľadovec posunul, zanechal za sebou jamu, vyhĺbenú priehlbinu v zemi. A tá kopa skál, tá moréna, ktorú tlačil pred sebou, vytvorila akúsi prírodnú hrádzu.
„Eliška, pozri! Tu je jama a tam hrádza. Čo myslíš, čo sa stane, keď sa na jar roztopí sneh a naprší?“ spýtal sa premýšľavo.
Eliška sa pozrela na jamu a potom na hrádzu pred ňou. „No... voda sa v tej jame nazbiera a hrádza ju nepustí ďalej. Vznikne tu... jazierko!“
V tej chvíli sa nad nimi ozvalo známe zahúkanie. Bola to sova Heda. Zletela na blízku skalu.
„Hú-hú, presne tak! Práve ste objavili, ako vznikajú tie najkrajšie ozdoby našich hôr. Tie priezračné horské jazerá, ktorým hovoríme plesá. Dedko Ľadovec je veľký staviteľ. Berie staré a tvorí nové. Brúsi skaly, prenáša balvany a hĺbi jamy pre budúce plesá.“
Filip sa pozrel na hromadu štrku, ktorá mu tak prekážala. Zrazu ju videl inak. Nebol to neporiadok. Bol to stavebný materiál pre novú podobu hory.
„Takže môj kameň nezmizol len tak,“ pochopil. „Vzal si ho Dedko Ľadovec na svoju dlhú cestu. Možno z neho raz bude súčasť brehu nového plesa.“
Už sa na ľadovec nehneval. Obdivoval jeho tichú a trpezlivú silu. Spolu s Eliškou sa posadili na okraj skaly a sledovali, ako sa obrovský ľadový sochár pomaly, ale isto posúva, aby pokračoval vo svojej tisícročnej práci.
A čo vy, deti? Keď budete najbližšie na prechádzke v horách, všimnite si, či niektoré skaly nevyzerajú, akoby ich niečo obrovské a ťažké vyhladilo alebo poškrabalo. Možno práve tam kedysi dávno prechádzal takýto Dedko Ľadovec. A s pomocou rodičov si môžete doma urobiť malý pokus. Zoberte si kocku ľadu a skúste ňou posúvať zrnká piesku alebo cukru po tanieri. Uvidíte, akú silu má aj malý kúsok ľadu pri presúvaní vecí