Vysoko na konári starého javora visel malý zvedavý noštek. Volal sa Javorko a bol to vlastne taký malý oriešok s jedným dlhým, tenkým krídelkom. Spolu s desiatkami svojich bračekov a sestričiek sa hojdal vo vetre. Pod ním sa rozprestieral velikánsky zelený svet.
„Prečo musíme visieť tak vysoko?“ spýtal sa Javorko svojej mamy, veľkej pani Javorice, ktorej listy mu robili príjemný tieň.
Z jej kmeňa sa ozval hlboký, šumivý hlas. „Aby ste videli, kam poletíte, detičky moje.“
Javorko sa pozrel dolu. Práve vtedy sa z jedného listu skotúľala kvapka rannej rosy. Žuch! Spadla rovno na zem a zmizla v tráve. Chvíľu na to veveričiak Riško, ktorý si na konári čistil fúziky, nechtiac zhodil malý kamienok. Bum! Aj ten bol hneď na zemi.
„Ale oni padajú tak rýchlo!“ zamračil sa Javorko. „Ja sa bojím. Nechcem takto rýchlo spadnúť. Čo ak sa udriem?“
Jeho bračekovia a sestričky prikývli. Tiež sa im tá predstava nepáčila.
„Nebojte sa,“ zašumela mama Javorica. „Vy nebudete padať. Vy budete lietať.“
Javorko si neveriacky obzrel svoje tenké krídelko. „Lietať? Ale veď to nie je ako krídlo lienky alebo vtáčika. Nemôžem ním mávať.“
Práve vtedy k nim priletela malá červená bodkovaná kamarátka, lienka Anička. „Počula som správne? Niekto tu rozpráva o lietaní?“ zasmiala sa a elegantne pristála na liste vedľa Javorka.
„Ahoj, Anička,“ pozdravil ju Javorko. „Mama vraví, že budem lietať, ale pozri sa na moje krídlo. Je iba jedno a je také... čudné. Ako to môže fungovať?“
Anička si zvedavo prezrela jeho krídelko. „Hm, je naozaj iné ako moje. Ja musím rýchlo mávať, aby som sa udržala vo vzduchu. Ukáž, skúsime niečo vymyslieť!“
Na scénu práve priskákal veveričiak Riško. „Vymýšľať? To je niečo pre mňa! Čo riešime?“
„Riešime záhadu Javorkovho krídelka,“ vysvetlila Anička. „Prečo ho má a ako mu pomôže, aby nespadol na zem ako kameň.“
Riško sa zamyslel a poškrabal za uchom. „Prvý nápad! Možno je to len na parádu. Aby si bol pekný!“
Javorko sa zatváril sklamane. „Len na parádu? To sa mi nezdá.“
„Tak to overíme!“ zavelil Riško. „Potrebujeme niečo, čo je asi také ťažké ako ty, ale nemá krídelko.“ Očami prebehol po konári a našiel malý kúsok suchej kôry. „Tu máme nášho pokusného panáčika!“
S pomocou kamarátov sa dohodli na bezpečnom experimente. Riško vyliezol na konárik len kúsok nad zemou. „Pripraviť sa, pozor, štart!“ zvolal a pustil kúsok kôry. Ten spadol na zem takmer okamžite.
„Vidíte? Žiadne lietanie,“ skonštatoval Riško. „Takže tvoje krídelko určite nie je len na ozdobu. Musí mať nejakú funkciu. Pokus číslo jeden nám ukázal, že bez krídla to padá rýchlo.“
Javorko sa trochu potešil. Aspoň vedel, že jeho krídelko nie je zbytočné. „Ale čo teda robí?“
Lienka Anička sa opäť prihlásila o slovo. „Možno sa nemusí hýbať. Možno stačí, že ho máš. Vietor sa do neho oprie a ponesie ťa ako malú loďku na vode.“
To znelo zaujímavo. „Aha! Takže je to vlastne plachta!“ vyhŕkol Riško. Odtrhol jeden malý javorový lístok. „Toto je skoro ako plachta, však? Skúsime to!“
Opäť sa presunuli na nízky konárik. Riško pustil lístok. Ten sa chvíľu trepotal, trochu ho unášal vánok, ale potom sa prevrátil a rýchlo klesol k zemi. Nebolo to pomalé a elegantné lietanie.
„Pokus číslo dva nám tiež nevyšiel podľa predstáv,“ zamyslela sa Anička. „Lístok sa síce chvíľu vznášal, ale nebolo to ono. Tvoje krídelko musí mať ešte nejaké iné tajomstvo. Pozrite sa, aký má tvar. Na jednej strane si ty, malá ťažká gulička, a na druhej je to dlhé, tenké krídlo.“
Všetci traja si Javorka znova prezerali. Točili ho, obracali a premýšľali.
„Čo ak...“ zašepkal Javorko, „...čo ak sa pri páde začnem točiť?“
„Točiť?“ zopakoval Riško. „Ako vrtuľa na vrtuľníku?“
„Presne!“ nadchol sa Javorko. „Keď sa budem točiť, možno budem padať pomalšie!“
To bol úplne nový nápad! Hypotéza číslo tri! Ale ako ju overiť bez toho, aby Javorko naozaj spadol?
„Mám to!“ skríkol Riško po chvíli usilovného premýšľania. „Javorko, s pomocou tvojej mamy sa pustíš, ale len kúsoček. Ja a Anička budeme presne pod tebou a dáme pozor. Budeme ťa chytať do mäkkého listu.“
Mama Javorica súhlasila a jemne uvoľnila Javorkovu stopku. Javorko sa na malý moment zľakol, ale potom si spomenul na svoj nápad. Pustil sa.
A stalo sa niečo úžasné! Akonáhle sa ocitol vo vzduchu, jeho ťažšia časť klesla dolu a krídelko sa roztočilo. Vírilo okolo neho ako vrtuľa a Javorko nepadal, on sa pomaličky znášal k zemi v elegantnej špirále. Vŕŕŕŕŕŕŕ!
„Funguje to! Ono sa to točí!“ kričala nadšene Anička.
„Si ako malý vrtuľník!“ pridal sa Riško a opatrne ho chytil do pripraveného listu.
Javorko bol celý bez seba od radosti. „Ja lietam! Vlastne sa točím a padám veľmi, veľmi pomaly!“
„Presne tak,“ ozvala sa zhora mama Javorica. „Tomu, čo ťa spomaľuje, sa hovorí odpor vzduchu. Keď sa tvoje krídelko točí, naráža do vzduchu a ten ho brzdí. Predstav si vzduch ako neviditeľnú perinu. Čím väčšiu plochu mu ukážeš a čím rýchlejšie sa točíš, tým viac ťa tá perina nadnáša a spomaľuje tvoj pád.“
Teraz to už všetci chápali. Javorkovo krídelko nebola ozdoba ani plachta. Bol to geniálny vynález prírody.
„A prečo je dôležité, aby som padal pomaly?“ spýtal sa Javorko, keď ho Riško opäť opatrne položil na konár.
„Pretože kým pomaly padáš, fúka vietor,“ vysvetlila mu mama. „A ten vietor ťa odnesie ďaleko, ďaleko odo mňa. Tam, kde budeš mať dostatok slniečka a miesta, aby si mohol zapustiť korienky a vyrásť na nový, silný javor.“
V tej chvíli zafúkal silnejší jesenný vietor. Prehnal sa korunou stromu a zatriasol všetkými konármi. Nadišiel ten správny čas.
Javorko sa už nebál. Pozrel sa na svojich kamarátov. „Ďakujem vám! Bez vás by som na to nikdy neprišiel.“
„Veľa šťastia, malý letec!“ zakýval mu Riško.
„Leť krásne!“ zapískala Anička.
Javorko sa zhlboka nadýchol a s dôverou sa pustil. Vietor ho okamžite schytil. Jeho krídelko sa roztočilo a on sa ako malý tanečník vznášal vzduchom. Svet pod ním bol zrazu obrovská mapa plná farieb. Videl lúku, potôčik aj malé domčeky v diaľke. Letel oveľa ďalej, ako by dokázal dovidieť z maminho konára.
Po dlhom, krásnom a točivom lete jemne pristál v mäkkej hline na okraji slnečnej lúky. Bol ďaleko od domova, ale nebol sám. Cítil slnko, vlahu v zemi a vedel, že toto je jeho nové miesto. Miesto, kde sa začne jeho vlastný veľký príbeh.
Čo myslíte, deti, keď na jeseň pôjdete na prechádzku, všimnete si takéto malé lietajúce vrtuľníky? Skúste jeden zobrať a pustiť ho z výšky. Uvidíte, ako sa krásne roztočí! A možno pri tom objavíte aj ďalšie semienka, ktoré majú svoje vlastné spôsoby, ako cestovať po svete.