Amira sa smiala, až sa jej tmavé vlasy trepotali vo vetre. Spúšťala sa dolu najvyššou dunou a jej bosé nohy sa zabárali do teplého, jemného piesku. Púšť bola jej ihriskom, obrovským pieskoviskom zaliatym slnkom. Zlatý oceán piesku sa tiahol všade, kam len dovidela. Práve keď nabrala najväčšiu rýchlosť, začula to.
Hlboké, dunivé hučanie.
Zvuk neprichádzal zhora, ani zboku. Vychádzal priamo spod nej, akoby spievala samotná duna. Amira prekvapene zastala a zvuk stíchol. Opatrne urobila pár krokov a posunula nohou lavínu piesku. Znova! Zvuk sa ozval, tajomný a mocný, a potom zmizol, len čo sa piesok usadil.
„Fin!“ zavolala.
Z tieňa malého kríka vykukol zvedavý ňufák a dve obrovské uši. Bol to Fin, malý púštny lišiak, fenek s kožúškom farby piesku a očami ako dva tmavé lesklé kamienky. Pribehols k Amire a zvedavo naklonil hlavu.
„Počul si to?“ spýtala sa Amira šeptom. „Tá duna... ona spieva!“
Fin nastražil svoje veľké uši, ktoré dokázali zachytiť aj najtichší šuchot chrobáka v piesku. Amira znova pohla nohou a spustila malú piesočnú spŕšku. Hu-u-u-um. Ozvalo sa to znova, ako hlboký tón obrovského hudobného nástroja. Finove uši sa zatrepotali.
„Počujem,“ prikývol. „Ale čo to je? Žeby sa pod pieskom schovával nejaký velikánsky spáč?“
To bol prvý nápad. Možno tam dole naozaj spí nejaké pradávne stvorenie a ich beh ho budí. „Skúsime to zistiť,“ rozhodla Amira. Spoločne začali opatrne rukami odhŕňať piesok na mieste, kde bol zvuk najsilnejší. Hrabali a hrabali, piesok bol príjemne teplý a presýpal sa im medzi prstami. Vykopali peknú jamu, ale nenašli nič, len ďalší a ďalší piesok.
„Asi to nebude spáč,“ povedal Fin a otriasol si piesok z labiek. „Necítim žiadny dych ani tep. A spáči zvyčajne chrápu, toto je skôr ako pieseň.“
„Máš pravdu,“ súhlasila Amira a sadla si. „Tak čo to potom je? Možno ten zvuk robí vietor?“
To bol druhý nápad. Púštny vietor sa často hral s dunami a vytváral všelijaké zvuky. Niekedy pískal, inokedy šepkal. „Počkáme si,“ navrhol Fin. „Uvidíme, či duna spieva, aj keď nefúka.“
Sadli si vedľa seba a pozorovali oblohu. Slnko pomaly klesalo a obloha sa sfarbila do oranžova a fialova. Vietor úplne utíchol. Všade bolo dokonalé ticho.
„Teraz!“ zašepkala Amira. Opatrne sa postavila a zbehla kúsok dolu svahom. A naozaj! Hoci sa ani lístok na kríku nepohol, duna opäť zaspievala svoj hlboký tón.
„Takže vietor to nie je,“ skonštatoval Fin. „Zvuk vzniká, len keď sa piesok hýbe. Ale prečo?“
Amira si nabrala plnú hrsť piesku. Zrnká boli drobné, lesklé a hladké. Pustila ich a sledovala, ako sa pomaly sypú na zem. „Pozri, Fin,“ povedala a znovu si nabrala piesok. Tentoraz si ho však sypala pomaličky priamo k Finovmu veľkému uchu. „Počuješ niečo?“
Fin zavrel oči a sústredil sa. „Počujem,“ zašepkal po chvíli. „Je to ako veľmi, veľmi tiché šušťanie. Akoby si tisíce drobných kamienkov o seba šepkali.“
Amire sa v očiach zaleskla iskrička. „A čo ak...“ začala pomaly, „čo ak to velikánske hučanie je vlastne to isté, ako toto tvoje tiché šušťanie, len miliónkrát silnejšie?“
Fin otvoril oči. „Ako to myslíš?“
„No predstav si,“ pokračovala Amira a ukazovala na obrovskú dunu. „Tu nie je tisíc zrniek piesku. Sú tu milióny a milióny, možno miliardy! Každé jedno zrnko sa pri pohybe šuchne o svojho suseda. Jedno šuchnutie je skoro nepočuteľné. Ale keď sa naraz pohnú milióny zrniek...“
„...tak všetky tie drobné šuchnutia spolu vytvoria jeden velikánsky zvuk!“ dokončil za ňu Fin a jeho chvostík sa od radosti zavrtel. „To je ono! To je trenie! Učili sme sa o tom, keď sme zisťovali, prečo je nám teplo, keď si o seba šúchame ruky.“
Mali teóriu. Teraz ju však museli overiť. „Potrebujeme spustiť čo najväčšiu lavínu,“ povedala Amira odhodlane.
Spoločne vyliezli na samý vrchol najvyššej duny. Slnko už takmer zapadlo a púšť zalialo mäkké, zlatisté svetlo. Pod nimi sa rozprestieral strmý svah z čistého piesku.
„Pripravený?“ spýtala sa Amira.
„Pripravený!“ odvetil Fin.
„Tri... dva... jeden... teraz!“
Zhlboka sa nadýchli a spoločne skočili. Ich telá spustili obrovskú vlnu piesku. Miliardy a miliardy zrniek sa dali do pohybu, kĺzali sa, presýpali a narážali jedno do druhého. A v tom momente sa rozoznela tá najkrajšia a najsilnejšia pieseň, akú kedy počuli. Hlboký, vibrujúci tón naplnil celý vzduch. Nebol to spev jedného tvora, bola to symfónia celej púšte. Bola to pieseň miliárd drobných zrniek piesku, ktoré spoločne oslavovali svoj pohyb.
Leteli dolu na vlne zvuku a smiali sa od radosti. Keď sa konečne zastavili na úpätí duny, piesok sa pomaly usadil a spev stíchol. Všade okolo bolo opäť pokojné ticho.
„My sme to dokázali!“ vyhŕkla Amira a objala Fina. „Vyriešili sme záhadu spievajúcich dún!“
Fin jej radostne oblizol tvár. „Nebol to spáč ani vietor. Bola to veda! Bola to fyzika!“
Odvtedy Amira a Fin často chodili na duny dirigovať svoj piesočný orchester. Niekedy spustili len tiché, krátke melódie, inokedy mohutné symfónie, ktoré sa ozývali široko-ďaleko. Zistili, že nie každá duna spieva a že najkrajší zvuk vydáva suchý a jemný piesok. Svoje objavy si kreslili palicou do piesku – obrázky zrniek, ktoré sa o seba trú, a veľké vlny, ktoré ukazovali, ako sa zvuk šíri.
Už sa nebáli tajomného hučania. Naopak, milovali ho. Pretože teraz vedeli, že aj tá najväčšia záhada sa dá pochopiť, keď sa na ňu pozriete zblízka. A že aj tie najmenšie a najobyčajnejšie veci, ako zrnká piesku, dokážu spoločne vytvoriť niečo úžasné a velikánske.
Čo myslíte, deti, aké ďalšie tajomstvá by mohli Amira a Fin v púšti objaviť? Skúste si niekedy zobrať do dlaní piesok alebo aj obyčajnú soľ a započúvajte sa, aký zvuk vydáva, keď sa sype. Možno aj vy objavíte svoju vlastnú malú pieseň.