Hlboko pod hladinou mora, kde slnečné lúče ledva dovideli a ticho bolo husté ako med, sa zrazu zatriasla zem. Nebolo to silné trasenie, skôr jemné chvenie, akoby obrovský obor pod morským dnom zívol.
„Čo to bolo?“ spýtal sa vyľakane malý klaun Filip a schoval sa medzi ramená sasanky, ktorá bola jeho domovom.
Jeho kamarátka, krabica Kora, práve svojimi klepetami starostlivo premeriavala veľkosť perly, ktorú našla. Zastavila sa a pozorne načúvala. „To neviem, Filip. Ale cítim to tiež. Podlaha sa hýbe a voda je akási teplejšia.“ Vystrčila jedno tykadlo a naozaj. Voda, ktorá bola zvyčajne príjemne chladivá, teraz hriala ako kúpeľ.
K nim sa pomaly dokotúľala hviezdica Stela. „Možno sa dno len naťahuje po dlhom spánku,“ zamyslela sa. Stela rada premýšľala nad vecami, ktoré ostatní len tak prešli. „Alebo niečo rastie.“
Zvedavosť bola silnejšia ako strach. Trojica kamarátov sa opatrne vydala smerom, odkiaľ prichádzalo teplo a dunenie. Plávali ponad farebné koraly a okolo húfov strieborných rybiek, ktoré zmätene plávali sem a tam. Čím boli bližšie, tým bolo dunenie silnejšie a voda teplejšia.
Pred nimi sa týčil obrovský kopec, tmavý a tichý. Vždy tam bol, ale teraz sa zdal iný. Z jeho vrcholu stúpali drobné bublinky ako z fľaše so sódou.
„Ten kopec má asi bruchabolenie,“ zašepkal Filip.
„Ale kopce nemajú bruchá,“ namietla praktická Kora. „Aspoň si to myslím.“
Vtom sa spoza veľkej skaly vynoril starý a múdry korytnačí pán Klement. Pomaly mával plutvami a s pokojom sledoval kopec. „To nie je obyčajný kopec, milé deti. To je sopka. A zdá sa, že sa prebúdza.“
„Sopka?“ opýtala sa Stela a hneď si to slovo zapamätala. Znelo tak mocne a tajomne.
„Presne tak,“ prikývol Klement. „Predstavte si ju ako veľký hrniec hlboko v zemi, v ktorom sa varí horúca kamenná kaša. Tá kaša sa volá láva. Keď je v hrnci príliš veľký tlak, kaša si hľadá cestu von.“
V tej chvíli sopka zadunela hlasnejšie. Z jej vrcholu sa vyvalil hustý oblak pary a potom sa začala valiť žeravá, oranžovo-červená žiara. Bola to láva! Nebola rýchla, skôr sa pomaly a majestátne posúvala nahor, k hladine mora.
„Utéééčme!“ skríkol Filip.
„Počkajte,“ zastavil ich Klement. „Sme v bezpečnej vzdialenosti. Pozerajte, čo sa stane. Toto neuvidíte každý deň.“
Trojica kamarátov sa schovala za Klementov veľký pancier a s úžasom sledovala divadlo. Žeravá láva stúpala a stúpala. Hneď ako sa dotkla studenej morskej vody, ozvalo sa hlasné syčanie. Vznikali obrovské mračná pary, ktoré bublali až k hladine.
„Počujete to syčanie?“ ukázala Stela. „To je zvuk, akým sa horúce stretáva so studeným.“
Kora si všimla niečo iné. „Pozrite! Tam, kde sa láva dotkla vody, už nie je tekutá. Mení sa na čierny kameň!“
Mala pravdu. Horúca láva a studená voda spolu vytvorili niečo nové – pevnú skalu. Láva, ktorá vytekala ďalej, sa prelievala cez už stvrdnuté vrstvy a celý proces sa opakoval. Syčanie, para, a ďalší kúsok čiernej, tvrdej skaly. Vrstva na vrstvu, kúsok po kúsku. Kopec pod vodou pomaly, ale isto rástol.
„To je úžasné,“ vydýchla Stela. „Sopka si stavia vlastný komín až k hladine.“
„Presne tak,“ usmial sa Klement. „Je to ako stavanie veže z kociek. Každá nová vrstva lávy je ďalšia kocka. A táto veža mieri vysoko.“
Sledovali to hodiny. Sopka neúnavne chrlila lávu a kamenný stĺp rástol a rástol. A potom sa to stalo. Vrchol stĺpa prerazil morskú hladinu. S posledným zasyčaním a obrovským oblakom pary sa nad vlnami objavil kúsok čiernej, dymiacej zeme.
„Je to... je to ostrov!“ vykríkla Kora a nadšene zaklepala klepetami.
„Úplne nový ostrov!“ pridal sa Filip, ktorý už zabudol na strach. „My sme videli, ako sa narodil ostrov!“
Stela si zobrala kúsok riasy a na piesočnaté dno začala kresliť. Nakreslila ich korálový útes, potom veľký kopec sopky a šípkou ukázala, ako sa nad hladinou objavil nový kúsok zeme. „Musíme si to zapísať, aby sme nezabudli.“
V nasledujúcich dňoch sopka pomaly utíchla. Nový ostrov ostal na svojom mieste. Bol čierny, skalnatý a prázdny.
„Je taký holý,“ povzdychol si Filip po pár dňoch pozorovania. „Nikto tam nežije.“
„Zatiaľ nie,“ povedal múdro Klement. „Ale život si vždy nájde cestu. Len potrebuje čas a trochu pomoci.“
A naozaj. O niekoľko týždňov neskôr si kamaráti všimli, že vietor na ostrov privial malé semienko. O ďalší mesiac neskôr na ostrove pristál morský vták a vo svojom truse zanechal semienko z ovocia, ktoré zjedol na pevnine. Vlny na breh vyplavili kus dreva, v ktorom sa skrýval drobný hmyz.
„Pozrite!“ zvolala jedného dňa Stela a ukázala plutvou nahor. „Na našom ostrove rastie niečo zelené!“
Bol to malý, ale húževnatý výhonok. Prvý život na úplne novom mieste.
„Takže aj ten najväčší tresk a najhorúcejší oheň môžu na konci vytvoriť miesto pre nový začiatok,“ pochopila Kora.
„Presne,“ prikývol Klement. „Príroda je ten najlepší staviteľ. Z ohňa a vody dokáže postaviť nový domov.“
Trojica kamarátov sa na seba usmiala. Už sa nebáli dunenia ani horúcej vody. Vedeli, že pod morom sa dejú veľké veci a že aj zdanlivý chaos má svoj poriadok a zmysel. A mali svoje tajomstvo – malý čierny ostrov, pri ktorého zrode boli úplne od začiatku.
Čo myslíte, deti, aké zvieratká navštívia ostrov ako ďalšie? A aké rastlinky tam ešte vyrastú? Pri najbližšej prechádzke si všimnite malé rastlinky, ktoré dokážu rásť aj v škárach medzi kameňmi. Sú rovnako odvážne ako tá prvá na našom ostrove. A ak chcete vidieť, ako niečo horúce stvrdne, poproste rodičov, aby vám ukázali, ako kvapka vosku zo sviečky stuhne na studenom tanieri. Je to bezpečný a malý pokus, ktorý vám pripomenie, ako vznikal náš sopečný ostrov.